Rubriky

Vďačnosť (1. časť)

Ako sa dnes cítite, tak sa budete zajtra mať, to už vieme z jednotky Šlabikára. Vesmír neoklamete, vníma vašu frekvenciu, ktorou vysielate, čo je vo vás a čo potrebujete. Deje sa tak na mnohých úrovniach a všetky signály, ktoré z vás vychádzajú von, sa k  vám dostávajú späť vo forme odpovedí – presne takých, aké ste mali dostať.

Stres – tichý zabijak

Jednému kamarátovi začali padať vlasy (ten povestný krúžok vzadu na hlave, tak hrozivo sa zväčšujúci), druhého kamaráta hospitalizovali. „Nevyležané zápaly, chrípky a stres,“ vyslovili lekári. Kĺby a končatiny prestali fungovať. Zapálené a napuchnuté svalstvo totiž pritlačilo na nervy a tie človeka vypli.

Verím, že zvíťazí rozum a láska nie len, k svojmu k svojmu zdraviu

Názov môjho príspevku som ponechal aj napriek tomu, že profesor politológie mi napísal: „Ja by som sa rozumom neoháňal, v takom skorumpovanom svete má zdravý rozum najmä ten, kto „berie“. „Chýba čestnosť.“ 

Knihy, ktoré mi pomohli v každodennom živote

Po prečítaní dvoch kníh som si uvedomila, aké ťažké to majú ľudia, ktorí trpia autizmom. Kniha Prečo skáčem - napísal 13-ročný Naoki Higašida, ktorí má vážnu formu autizmu. 

ZÁZRAK ŽIVOTA

Je tu najkrajšie obdobie roka - jar. Aspoň pre mňa, pretože príroda sa prebúdza zo zimného spánku. Deje sa to síce každý rok, no aj v minulom čísle časopisu som písala, že je to taký malý zázrak. V tomto období sa rada prechádzam po lúke, hlavne keď už môžem vidieť prvé púčiky kvetov. 

Úryvok z knihy Mária a čarovný prsten

Skôr ako na to stihla niečo povedať, Aquabell zvolala: „Aha, už sme tu! Chyť sa ma za ruku, ideme sa vynoriť. A nezľakni sa, keď ťa budú trochu bolieť pľúca.“ Držiac sa pevne za ruky sa vynorili nad hladinu. Drak Bonifác sa práve opaľoval na prudkom slnku, jeho šupinatá pokožka prechádzala z odtieňa čerstvo napadnutého snehu do odtieňa smotanovej farby.

Aj takáto býva vďačnosť!

Práca lekára je veľmi ťažká. Okrem práce na oddelení, alebo na ambulancii či v nočnej službe, stále sa musí vzdelávať. A toto všetko ide často na úkor celej rodiny. Na druhú atestáciu som sa učila po nociach, pokiaľ som nebola v nočnej službe, najmenej rok. A  potom nastalo to najhoršie obdobie, keď som musela odísť od svojich deti, vtedy dvojročného syna a sedem ročnej dcéry na pol roka do Bratislavy.

„A... zázraky sa predsa dejú...“ alebo „netreba sa vzdávať!“

Začiatky boli ťažké. Keď som pred 40-timi rokmi začala robiť v malom meste detskú neurológiu, mala som k dispozícii miestnosť veľkú 4x4 metre. So zariadením som mala miestnosť 1,5x1,5 metra. Raz na vyšetrenie prišla matka asi s 3-ročným synčekom - Paľkom.