Ale nie všetci lekári sú rovnakí. Stretli sme sa s neláskavým prístupom lekára na gastroenterologickej ambulancii. Za každých okolností chcel chlapcovi robiť vyšetrenie sondou do žalúdka. Ja som sa snažila doktora upozorniť, že chlapec to nezvládne, že je ZŤP. Ale on na vyšetrení stále trval. Samozrejme syn sa bránil, nespolupracoval. Lekár to vzdal, hodil rukavice o zem a rozčuľoval sa. Dohodli sme sa na ambulantnom vyšetrení v narkóze.
Na vyšetrenie sme čakali mesiac v bolestiach. Ale na deň vyšetrenia nikdy nezabudneme. Do ambulancie prišli dvaja pracovníci z anesteziologického oddelenia. Prosili sme lekára, aby sme mohli byť pri synovi (ktorý bol úplne vystrašený), kým mu pichnú injekciu. Odmietol, začal po nás kričať a doslova nás vyhodil z ambulancie. S manželom sme čakali v druhej miestnosti a počuli sme ako syn plače, volá nás. Ja som celý čas plakala, manžel bol z toho celý hotový a mal sto chutí vkročiť do ambulancie. Doteraz si to vyčíta, že tak neurobil. Po vyšetrení, ktoré trvalo pár minút nám ho doniesli.
Povedali sme lekárovi, čo si o tom všetkom myslíme. Že urobil chlapcovi traumu z lekárov na celý život. Ale on si z toho ťažkú hlavu nerobil, že syn na to zabudne. Sestričke sme povedali, že s takým prístupom lekára sme sa ešte nestretli a to chodíme na vyšetrenia do Bratislavy. Od tej doby má Janko panický strach z lekárov. Išiel len na preventívnu prehliadku k lekárke a povedal, že nechce, aby ho uspali. Našťastie máme veľmi milú a obetavú pani doktorku aj sestričku, ktoré syna upokoja a každé vyšetrenie robia láskavým prístupom. Týmto sa im chceme poďakovať za ich trpezlivosť a obetavosť. Podobný prístup má aj pani doktorka so sestričkou na zubnej ambulancii. Jeden zúbok chlapcom ošetrujú aj hodinu. A na ďalšiu prehliadku už potom nemajú taký strach. Chcem poprosiť lekárov, aby prejavovali viac empatie pre takéto detičky. Uvedomte si, že vyšetrenie, ktoré im robíte práve vy, nie je posledné.
Čakajú ich ďalšie a ďalšie vyšetrenia, kontroly, hospitalizácie. Tieto detičky sú neustále sledované. A tým, že sa k nim bude pristupovať láskavým prístupom im len pomôžete. Ďalej sa chcem prihovoriť aj iným pacientom, ktorí čakajú na vyšetrenie. Prosím Vás, uvedomte si, že postihnuté dieťa nevydrží dlho čakať u lekára. Je hlučné, nervózne, upozorňuje na seba. A my rodičia sme v tomto smere bezradní. Stretla som sa s postojom staršej pani, ktorá mi povedala, aby bol už syn konečne ticho a že mu mám zalepiť ústa. Je to smutné, keď človek, ktorý toho v živote už veľa preskákal, Vám niečo takéto povie. Ale naozaj nepochopí nás nik, kto si tým neprešiel. Pamätám sa, že niekedy boli ZŤP u lekára uprednostnení, ale dnes to tak nie je. Všetko je to vecou nás občanov. Je na nás či niekomu pomôžeme, podáme pomocnú ruku, alebo sa im otočíme chrbtom a sme voči nim ľahostajní.
Eva Výlupková
September 2014
0800 105 707 
