V 17-tich rokoch začal experimentovať a zaujímať sa o prirodzené zrakové zlepšenie, po pol roku začal rozoznávať línie, po 1 1/5 roku bol bez okuliarov a po desiatich rokoch získal vodičský preukaz. Vďaka metóde prirodzeného zlepšovania zraku nadobudol 70% vizual? Dr. Wiliam Bates, newyorský očný chirurg (pracujúci na prelome 19-20 stor.) sa zamýšľal nad tým, prečo ľudia, ktorí nosia okuliare, po určitej dobe nenadobudnú lepší zrak, práve naopak majú tendenciu prejsť k stále silnejším dioptriám. Po rokoch experimentov preukázal, že oko možno ľahko vycvičiť a že uvoľnené oči nepodliehajú vplyvu stresu, vyššieho veku alebo vykonávania práce na blízko. Batesova metóda je postavená na princípe relaxácie s cieľom dosiahnuť koordináciu oka a mozgu a umožniť tak akt videnia. Podľa dr. Batesa príčinou zhoršovania zraku je unudenosť alebo napätie mysle, čo spôsobuje stres. V podstate sa človek učí pozerať, pričom udržiava rovnováhu medzi záujmom (bez ktorého myseľ vypína) a relaxáciou (bez námahy) a stimuláciou pamäte a predstavivosti a riadi proces videnia. Batesov prístup k videniu ponúka cez zlepšenú koordináciu oko - ruka uvedomovanie si periférie, zmysel pre priestor, vybavenie si informácií a pocit, že ste viac v kontakte, viac tu a teraz.
Podstatou zrakovej stimulácie je nenechať dieťa zaostať. Nedovoliť nechať oči „zaparkovať“ a následne sa vydať na mentálnu cestu kamsi - jedna z najhorších foriem „zízania“... civenie do prázdna môže viesť k vyvinutiu niekoľkých stupňov refrakčnej chyby. Je nevyhnutné pritiahnuť pozornosť za každú cenu. Základom všetkého je farba, kontrast, zvuk a v neposlednom rade hmatové podnety. Navštívili sme aj špeciálnopedagogickú poradňu pre slabozrakých a nevidiacich, kde nám ukázali rôzne pomôcky domácej výroby. Skutočne netreba nakupovať drahé a značkové hračky, oveľa efektívnejšie sú pre naše detičky vyrobené hračky a pomôcky z vecí, ktoré bežne nájdeme resp. používame v domácnosti. Dieťa sa s nimi zoznámi v neskoršom veku a pomocou hry sa s nimi naučí narábať a hrou sa ich naučí používať (príbor, pohárik, tanierik...), čo je pre dieťa s akýmkoľvek postihnutím veľmi dôležité. Pred mesiacom som sa dostala vďaka rannej starostlivosti na veľmi zaujímavú prednášku zraková stimulácia podľa Lilli Nielsen, kde som sa okrem iných nových pomôcok po prvýkrát stretla naživo aj s motivačnou malou izbou. Táto izba ma veľmi nadchla a aj Tobiaskovi sa v nej veľmi páčilo. Už som o nej viackrát čítala a tá myšlienka sa mi páčila, ale po prvýkrát som videla, ako to v skutočnosti vyzerá a predovšetkým, ako pôsobí na dieťa.
Lilli Nielsen je dánska psychologička, ktorá sa celý život venuje učeniu detí so zrakovým a viacnásobným postihnutím. Pochádza zo 7 detí, z ktorých boli 4 nevidiace. Od svojich 7 rokov sa starala o mladšieho nevidiaceho brata, čím získala množstvo skúseností. Je autorkou mnohých kníh a viacerých unikátnych pomôcok.
Filozofia nácviku a výučby
Deti s akýmkoľvek postihnutím nezačnú prejavovať základné schopnosti spontánne, je treba ich trénovať a učiť, aby tieto schopnosti dosiahli. V súlade s týmto prístupom vedú rodičia/učitelia často ruku dieťaťa, posúvajú mu nožičky alebo telo tak, aby urobilo pohyby nevyhnutné pre dosiahnutie danej úlohy. Alebo presviedčajú dieťa, aby sa pozeralo, počúvalo a potom napodobňovalo dospelého alebo robilo to, čo od neho dospelý chce. Keď sa dieťa od úlohy odvráti alebo sa začne zaujímať o niečo nové, prehovárajú ho a nútia, aby v úlohe pokračovalo. Považujú za dôležité, aby sa dieťa na úlohu sústredilo a za nevhodné ak je v okolí dieťaťa mnoho predmetov, pretože ho môžu rozptyľovať.
Čo je učenie podľa Lilli?
Je to proces, ktorý sa odohráva v mysli dieťa- ťa, v prípade, že mu poskytneme príležitosť, aby prešlo všetkými krokmi nevyhnutnými na dosiahnutie určitej schopnosti. Dôležitým predpokladom učenia je schopnosť dieťaťa sa hýbať a to, že sú predmety v jeho dosahu, pokiaľ nie je pohyblivé samostatne. Podmienkou je tiež možnosť zdieľať svoje zážitky s druhými ľuďmi, možnosť napodobňovať iných a byť s nimi vo vzájomnom kontakte.
Dieťa sa môže učiť, ak: dostane možnosť učiť sa od tej úrovne vývinu, ktorú dosiahlo. Môže objavovať, preskúmať a skúšať mnohými spôsobmi vykonávať nejakú činnosť, a tak sa naučí pre seba najpraktickejší spôsob, ako danú činnosť úspešne vykonávať, má dostatok času na pokusy a možnosť opakovať činnosť toľkokrát, koľko treba na to, aby si získanú informáciu uložilo a potvrdilo si, že určitý spôsob konania má vždy ten istý výsledok, a tak potvrdilo podstatu svojho konania. Ak je dieťaťu poskytnutá príležitosť, aby mohlo aktívne samostatne veci preskúmať a prehliadnuť, dieťa si osvojí zručnosti, ktoré sa stanú súčasťou jeho osobnosti. Stanú sa pre neho prirodzenými, takže ich aj naďalej používa vo vzájomnom vzťahu s ostatnými schopnosťami a využíva ich k uspokojeniu svojich potrieb. Deti vyzvané k akcii často reagujú pasívne, a preto dospelí často robia všetko za nich. Aktívne učenie znamená vytvorenie podporných a reagujúcich prostredí, ktoré sú prispôsobené tak, aby lákali dieťa k aktivite. Keď si Lilli uvedomila, že deti s postihnutím sa často bránili akejkoľvek snahe viesť im ruky, pustila sa do vytvorenia prostredí a situácií, v ktorých zvýšila sklon dieťaťa k samostatnému objavovaniu. To znamená, že „učiteľ“ sa nesmie zapájať, hovoriť alebo podnecovať, až kým nie je aktivita ukončená. Deti sa učia cez opakovanie - neprerušujte ich. Deti s postihnutím zraku a neurologickými postihnutiami majú vyvinutý sluch ako primárny zmysel. Zrak je skôr sekundárnym zmyslom. Hmat je pre ne taktiež dôležitým zmyslom. Na to netreba zabúdať a okrem zraku je nutné aktívne zapájať a učiť používať aj sluch a hmat. Tie majú pomáhať udržať pozornosť dieťaťa a povzbudzovať ho nielen k pozeraniu, ale aj k vyhľadávaniu zrakových podnetov a k pohybu.
Zraková stimulácia, základné princípy
Dieťa so zrakovým postihnutím sa musí učiť pracovať so zrakom, rovnako ako zdravé dieťa. Keď v rannom období nie je jeho zrak adekvátne stimulovaný, nastáva spomínaná zraková deprivácia a rozvoj zrakového vnímania zostane nejakým spôsobom obmedzený aj neskôr. Zrakovú stimuláciu je preto potrebné začať okamžite.
Zraková stimulácia má prebiehať:
• v pravidelných časových intervaloch (najmä vtedy, keď je dieťa schopné dobre sa sústrediť),
• v priestore upravenom na stimuláciu a tiež bezpečnom pre pohyb dieťaťa,
• s optickými pomôckami,
• s vhodnými pomôckami podporujúcimi zrakové vnímanie (materiál, tvar, farba, kontrast, odlesk, jas, svetlo, zväčšenie atď.)
Podnety by mali by byť rôznorodé, aby dieťa nepresýtili nadmernou dávkou a zároveň ho nenudili svojím stereotypom, mali by byť zrozumiteľné a nemali by vyvolávať v dieťati strach svojou nejasnosťou.
Všeobecné rady pre zrakovú stimuláciu:
• Poskytnite svojmu dieťaťu dostatočné množstvo príležitostí pre zrakové vnímanie. Dbajte však na to, aby ste ho podnetmi príliš nezahltili.
• Všímajte si, či Vaše dieťa reaguje na rozsvietenie svetla v izbe, či sa do neho díva, či rado stáva pri okne, ako reaguje na prudké svetlo, či ho upúta, alebo si zakrýva oči.
• Všímajte si, z akej vzdialenosti dieťa reaguje na svetlo, pohyb alebo predmet. Reakciou môže byť zameranie pozornosti, prerušenie činnosti, ukľudnenie, otočenie sa, ukázanie naň.
• Zrakovú stimuláciu robte v čase, keď je Vaše dieťa dobre naladené (napr. v čase jedenia, kúpania alebo akejkoľvek obľúbenej činnosti).
• Zmeňte časť detskej izby, prípadne vyhraďte priestor, v ktorom budú umiestnené svetlá, hračky a predmety určené na rozvoj zrakového vnímania.
Pracujte v tomto kútiku denne v krátkych časových intervaloch.
Na zariadenie tohto kútika odporúčam tieto predmety:
» svetlá, stimulujúce zrak, napr. sviečky na vianočný stromček, vreckové baterky s farebnými filtrami (ako filtre môžu poslúžiť priehľadné farebné umelohmotné misky, poháriky),
» stojanovú lampu so žiarivkou, hračky a ďalšie predmety žiarivých farieb,
» zrkadlo, hliníkovú fóliu alebo iný kovový predmet odrážajúci svetlo (plechová krabička, vyhladený obal zo salonky), lesklé ozdoby a reťaze z farebných fólií na vianočný stromček a pod.,
» predmety kontrastných farieb so šachovnicovým vzorom, čierne a biele kocky.
• Veďte dieťa dôsledne k tomu, aby zapájalo zrak do všetkých činností.
• Keď sa snažíte stimulovať zrak malého dieťaťa, približujte svetlo alebo predmet najprv zboku k vonkajšej strane očí, pretože tam sa videnie vyvíja najskôr a rozoznáva pohyb svetla a tieňa. Potom ukazujte predmet dieťaťu aj z iných strán (zhora, zdola, šikmo, priamo v strede tváre). Všímajte si, na ktoré predmety dieťa reaguje a z ktorej vzdialenosti (či ho upúta svetlo alebo predmet len pri veľkom priblížení, alebo či je schopné ho sledovať aj z väčšej vzdialenosti).
• Podporujte pozeranie dieťaťa slovne: „Pozri sa na to. Pozri, čo robia Tvoje ruky“.
• Kedykoľvek dieťaťu niečo podávate, veďte ho k tomu, aby sa na predmet pozeralo, potom sa k nemu natiahlo a uchopilo ho. Ak je to potrebné, popíšte dieťaťu slovne, kde sa predmet nachádza, ale trvajte na tom, aby sa snažilo najskôr na predmet pozrieť a až potom za ním siahnuť.
• Podporujte zručnosť presne siahať za predmetom tým, že budete požadovať, aby sa dieťa na predmet pozeralo, potom umiestnilo prst alebo ruku vedľa svojho oka a priamo sa potom načiahlo za predmetom.
• Snažte sa, aby ste sami neviedli jeho ruku, ani aktívne nepracovali za dieťa.
• Obrňte sa veľkou dávkou trpezlivosti. Nečakajte zázraky okamžite, nevzdávajte to ani po stýkrát, keď sa dieťa nepozrie alebo nezafixuje pohľad. Z vlastnej skúsenosti viem, že skôr či neskôr sa výsledok dostaví. Tobík mal celé mesiace očká zaparkované smerom nadol, musela som mu doslovne skočiť do pohľadu, respektíve zohnúť sa do jeho zorného poľa, aby som zahliadla aspoň malú snahu pohnúť očkami, sprevádzanú výrazným nystagmom.
Ten mu ostal doteraz, hlavne pri pohľade priamo a smerom nahor. Prvú pomôcku, ktorú som mu vyrobila, sme si vzali so sebou aj do nemocnice, a práve tam začal na ňu prvýkrát reagovať. Mal dva obrázky, ktoré mal stále pred sebou (jeden čierno- biely, jeden farebný). Dávala som mu pred ne loptičku zavesenú na šnúrke a kývala s ňou zo strany na stranu. Tobík do nej búchal najskôr nekontrolovateľne, no po čase cielene a začal sa usmievať, a to nielen na loptičku a obrázky, ale aj na mňa. Prvého cieleného úsmevu a pohľadu som sa dočkala po vyše 8 mesiacoch, ale to čakanie stálo zato. Vtedy som si povedala ,že to jednoducho zvládneme. Pôjde to, len to chce obrovskú dávku trpezlivosti a neúnavný tréning neustále dieťa motivovať. My sme mali vianočné svetlá všade, rovnako aj pomôcky a hračky. Snažila som sa a doteraz sa snažím predovšetkým o to, aby mu očká len tak „nezaparkovali“ hocikde, ale stále mal pred sebou, vedľa seba a aj za sebou dostatok podnetov. Tým, že sa nám podarilo rozhýbať oči, začal Tobík napredovať celkovo V ďalšom čísle časopisu sa dočítate o motivačnej malej izbe.
Tatiana Labajová
0800 105 707 
