Miesto, kde si hendikep dáva pauzu

A potom som prvýkrát prešla dverami Tvorivého ateliéru. Na niekoľko mesiacov som podľahla jeho čaru, potom som sebaisto vykročila medzi tých, ktorí hlasnejšie či potichu tvrdili, že niečo nedokážem. A výsledok už mnohí poznajú, mnohí cítia, mnohí žijú... Tvorivý ateliér je úžasné miesto v rovnako úžasnej dedinke, o ktorej existencii som dlho nevedela. Dnes ju nazývam kúsok raja. Ten pokoj... Život je tu spomalený, ľahší, ľudia sú si bližšie.
Teraz nerozprávam o  dedinke na strednom Slovensku, rozprávam o mieste vzdialenom polhodinu od Bratislavy.
Ale späť k ateliéru... Jeho zakladateľka, Eva Jankovičová, je bývalá zdravotná sestra z koronárnej jednotky v Trnavskej nemocnici. Videla a zažila už všeličo. Po tom, ako jej synovec po úraze krčnej chrbtice ostal na invalidnom vozíku, otvorili sa jej brány do sveta hendikepovaných. Z mladého samostatného muža sa stal bezmocný muž. Doslova. A  bola to práve ona, kto s ním trávil najviac času. Myslím, že niekedy v  tejto dobe začala sní- vať svoj sen. A ako všetci vieme, sny sa plnia a svet je plný zázračných ľudí, len ich musíme chcieť vidieť.


Eve som ponúkla spoluprácu, a tak som na istý čas bola súčasťou diania v Tvorivom ateliéri. Maľovala som s deťmi i s dospelými, s ľuďmi s  hendikepom i bez hendikepu, no čoraz viac ma začal priťahovať šijací stroj. Moja kvadruparéza si na pár hodín denne brala neplatené voľno. Nie, nebolo všetko prispôsobené mne a vďaka tomu som napredovala, zdokonaľovala som sa. Pamätám si ako ma našla s rotačným rezákom na látky v ruke. Pozerala na mňa so zdesením a ja som ju upokojovala, že sa nemá čoho báť. Kto vie, aký ostrý je rezák na látky, chápe... Naučila som sa prišpendliť látku o látku, rezať a  šiť – na stroji i  v ruke. O  dopichaných prstoch pomlčím. Porezala som sa iba raz a nebolo to nič vážne, bolo to skôr z nedbanlivosti. Na svojej stránke som pravidelne uverejňovala fotky mojich výtvorov. Samozrejme, nikdy v živote sa nemôžem porovnávať so zdravými skúsenými šičkami. To proste nejde. Ale viem, že dokážem mnohé. Pri zložitejších projektoch (cháp – úroveň dvanásťročného dieťaťa) mi látky rezala Eva alebo asistentka. Predsa len ruky mi neslúžia tak, ako väčšine obyvateľstva. Najviac ma teší, že som neostala jedinou hendikepovanou návštevníčkou.
Veľmi sa teším z progresu jedného mladého dievčaťa z Galanty. Okukali to odo mňa a začali šiť – so svojou sestrou a mamou. Pri rozhovore mi priznala, že je to úžasná terapia – fyzická i psychická. Ja dnes šijem, keď mám čas (a toho mám žalostne málo) a  keď som nahnevaná. Väčšina mojich priateľov vie, že sa tak najlepšie upokojím.
A  fyzický tréning? Režem, špendlím, šijem, žehlím... A opäť v inom poradí... Vstať, sadnúť si, prejsť k  doske, hýbať skrehnutými prstami, ktoré doplatili na poškodenie nervu... Občas sa sama seba pýtam, ako by asi dnes vyzeral môj život, nebyť Tvorivého ateliéru. A ako by vyzeral život ľudí, ktorí sa ma rozhodli nasledovať – veď keď to dokáže ona... Mnoho „zdravých“ sa mi už poďakovalo za motiváciu. U ľudí s mentálnym, či telesným hendikepom, si to viem prečítať v ich očiach. Evi, ubezpečujem Ťa, že Tvoja práca má obrovský význam.

Ďakujeme.

Dagmar Sváteková Predsedkyňa OZ socialDATA