Ak dieťa „nedovidí“ alebo nedokáže dôjsť do priestoru okolo neho, priestor musí prísť k nemu. Tak môže v rámci svojich možností spoznávať tento svet a jeho vlastnosti. Veci okolo seba chytá, zahadzuje, búcha nimi, okusuje, ovoniava, počúva, aké zvuky vydávajú, skúma veci vpredu, vzadu, na boku... Zisťuje, že veci trvajú, aj keď ich práve nedrží alebo nepočuje a že môžu byť nejakým spôsobom v tom svete usporiadané, majú svoje miesto. Učí sa, že svojím pohybom v nich môže niečo zmeniť, niečo s nimi okolo seba robiť, keď sa snaží, a tak chce všetko chytiť a preskúmať... Postupne si začne uvedomovať seba - vydelí sa z tohto sveta ako niekto, kto ten svet môže niečím ovplyvniť. Získava základné zručnosti denným zaobchádzaním s rôznymi vecami a postupne rozširuje svoj životný priestor.
U dieťaťa bez postihnutia zrak výrazne podporuje pohybovanie sa (otáčanie sa, lezenie, chodenie...), siahanie za vecami. Dieťa si pozoruje ruky, nohy, obzerá si hračky – otáča ich v ruke, a tak si precvičuje aj jemnú motoriku. Keď mu spadne hračka, sleduje a hľadá ju očami a pokúša sa ju dosiahnuť, naťahuje sa za ňou. Držanie hlavičky sa spontánne zlepšuje pri sledovaním okolia. Vidí hračku, ktorá vydáva zvuk, spojí si zvuk s daným predmetom. V polohe na brušku vidí svet novým spôsobom, naťahuje sa za vecami. Dieťatko s výrazne narušeným zrakom potrebuje nahradiť zrakové vnemy hmatovými a sluchovými, prípadne zvýrazniť zrakové vnemy... Svet okolo neho akoby neexistoval, ak sa ho nedotýka a nepočuje ho. Ak mu spadne hrkálka, nevidí ju a nepočuje ju, preto ani nemá snahu ju hľadať a naťahovať sa za ňou. Podobne to môže prebiehať aj u detí s obmedzenou pohyblivosťou, ktoré majú napr. poruchy svalového tonusu a majú problém vyvinúť pohybovú aktivitu. Siahanie za predmetmi, natáčanie sa ľavou rukou doprava a pravou rukou doľava za vecami je predpokladom otáčania sa dieťaťa z chrbta na bok a bruško („ malá izba“ umožňuje tieto aktivity). Deti, ktoré nevidia, sa môžu začať upínať na zvuky, hudbu. Pokiaľ nezačnú používať aktívne aj rúčky a svet skúmať ohmatávaním, môže sa stať, že pri sústredení na zvuky sa postupne prestávajú hýbať. Zvuky ostanú bez vzťahu k predmetom a prostrediu. Môžu byť pre dieťa vzrušujúce na počúvanie, pretože nevie, ako dlho ich bude počuť, či sa budú opakovať, vníma ich dĺžku, zastavenie, čaká na ich vynorenie. Nesiahajú za zvukom, lebo ten nemajú prepojený s inými skúsenosťami (pohybom a hmatom) - sám zvuk nenapovedá, že vec sa dá chytiť. Dieťa nemá na väčšinu zvukov žiaden vplyv, iba ich pasívne sleduje. Chýbajú mu praktické skúsenosti z vlastného skúmania - keď môže pochopiť, že zvuk vydáva určitý predmet, a že je umiestnený v určitom smere.... Niektoré deti vyjadrujú nespokojnosť v dôsledku vlastnej pasivity plačom, čo môže podporovať ich nosenie na rukách. Dieťa nevníma seba ako niekoho, kto môže samo niečo robiť, položené na pohovke sa nudí. Veľmi rýchlo sa naučí, že svojím krikom môže vyvolať zmenu, dostať sa do náručia dospelého. Vytvára si o sebe predstavu, že musí byť nosené na rukách a zabávané dospelým, sluchom neustále kontrolu prítomnosť dospelého. Neprirodzený úzky vzťah k dospelému mu bráni v samostatnom rozvoji – hovorí sa tomu „naučená bezmocnosť“. Niektoré deti sa zamerajú na vlastné telo a vypestujú si určité stereotypné správanie, akoby sa ponorili do seba a svet okolo nich ich nezaujíma. Takéto pasívne deti, aj keď sa naučia chodiť, samostatne sa nevyberú nikam, nesnažia sa preskúmať zvuk, nájsť mamu, chodia iba vedené za ruku.
Ako vznikol nápad vytvoriť „malú izbu“?
Dieťa už v brušku matky cítilo hranice svojho sveta a skúšalo, že jeho steny majú určité vlastnosti – spájalo pohyb nožičiek, rúk s dotykom. S touto skúsenosťou sa narodilo. Po narodení sa potrebuje ďalej niečoho dotýkať, do niečoho kopať, cítiť hranice menších priestorov. Deti počas celého svojho vývinu obľubujú rôzne hry na skrývačku, podliezajú pod stoly, stoličky, skrývajú sa pod vankúš, objavujú malé priestory v byte, zásuvky, skrinky, hádžu predmety a sledujú, kam zapadnú, vytvárajú si skrýše a tajné bunkre.
Malá izba
• má byť výzvou a zábavou pre dieťa.
• podporuje rozvoj dieťaťa: zmyslová integrácia, koncepcia predmetu, vnímanie priestorových vzťahov...
• veľkosť a vybavenie odpovedá úrovni vývinu a potrebám dieťaťa.
Umiestnenie predmetov v malej izbe
Predmety visia zo stropu na gume, zachytenej v otvore kolíčkom. Guma umožňuje uchopené predmety dať do úst, druhej ruky, po pustení sa predmet vráti na pôvodné miesto. Dĺžka gumy je voliteľná, závisí od dieťaťa (sed/ľah, spôsob siahania....) Guma umožňuje nasadzovať rôznu svalovú silu, pružnosť – experimentovanie. Začíname klobúkovou gumou... Predmety spustíme tak, aby neudreli dieťa (keď je MI umiestnená nad dieťaťom). MI kladieme nad dieťa, netlačíme ho do priestoru. Bočné steny – predmety, suchý zips, rôzne povrchy: dieťa sa učí používať ruky po stranách – podpora pretáčania sa, škriabania. Dieťa má mať možnosť vybrať si a kombinovať aktivity, skúsenosti.
Malá izba podporuje:
Zámerný – úmyselný, cielený pohyb: pohyb bude úmyselný, keď dieťa registruje špecifickú odozvu - niečo zaujímavé ním vyvolá. Podporujú sa tiež kinematické (mimovoľné, spontánne ) pohyby tela.
Kinestetický - pohybový zmysel: vyvíja sa, keď dieťa skúša rôzne vzory pohybov k rôznym predmetom. Dieťa sa učí - postupne si uvedomuje, aké pohyby má vykonať pre určitý predmet. Výber prebieha vopred alebo súbežne v dieťati. To sa upevňuje okamžitým opakovaním činnosti s daným predmetom. Tak dieťa samé získava pojem predmetu.
Pojem stálosti predmetov: pre maličké deti predmety miznú - prestávajú existovať, keď nie sú v ich dosahu. Pre pochopenie pojmu stálosti predmetov je nutná možnosť opakovať aktivitu po pauze 1- 2 sekundy - po veľmi krátkych prestávkach. Špecifické pre MI. V kontakte s dospelým toto opakovanie nefunguje, napr. aktivita chytiť, pustiť. Ak dospelý vedie ruku dieťaťu, ono samo neusmerňuje svoj pohyb, impulz nevychádza z jeho mozgu, nejde o vedomé siahanie, nejde o jeho vlastný zámer- to chce dospelý... Nutné je experimentovať, skúmať v stabilnom prostredí bez zásahu zvonku - inak dieťa stratí prehľad, nie je tak jasne vydelená jeho aktivita.
Porovnávanie skúseností, priestorové predstavy: dieťa dáva do súvislosti hmatové, zvukové, pohybové skúsenosti vo vzťahu k pohybom, ktoré vedú k zážitkom. Dáva do vzťahu k svojej polohe polohu predmetov, vníma ich vzťahy medzi sebou. Predmety musia byť umiestnené tak, aby to umožňovali. Ako nevidiace dieťa pochopí umiestnenie - získava vedomosť o type pohybu, smere, že určité pohyby vedú k určitým hmatovým, sluchovým zážitkom, že jeden predmet možno chytiť rôznym spôsobom, že použije rôznu silu svalov a vyvolá rôzne zvuky u toho istého predmetu. Stálosť predmetu - overí si opakovaným siahnutím na predmet - je stále tu, aj keď ho nedržím, nepočujem.
Produkovanie zvukov dieťaťom: je základ pochopenia, že zvuky reprezentujú predmety a že zvuk prichádza od niekoho, kto hrká hrkálkou a môže sa za tým zvukom natiahnuť. Dieťa pochopí, že môže s predmetmi samo vytvárať zvuky, dosiahne tak schopnosť siahať za zvukom. V MI to dokáže už v 3 – 4 mesiacoch pri eliminácii iných zvukov. Hrkútanie, džavotanie ako odozvu na zvuky, ktoré dieťa vytvára, experimentuje potom so zvukmi, hlasom.
Získavanie vlastnej identity: dieťa pochopí, že môže byť aktívne a nezávislé, niečo vie samo urobiť. „Ak natiahnem ruku a otočím ju v tomto smere, dosiahnem hračku. Ak pritlačím, zvuk je iný, ak chytím a trasiem, dostanem zvuk takýto... Túto vec môžem chytiť rôzne. Ja vytváram tieto zvuky. Keď počujem iný zvuk, je tam vec a osoba, ktorá ten zvuk vytvára. Môžem siahnuť a dostanem to.“ Vytváranie zmyslovej a pohybovej integrácie, predstava o predmete, stálosti, prvý priestor, ktorý sa dieťa učí skúmať aktívne.
Ako sa rozvíjajú schopnosti dieťaťa v malej izbe?
Štádiá vývinu priestorových vzťahov
1. stupeň - náhodné pohyby, pomocou ktorých dieťa začína vnímať predmety v malej izbe.
2. stupeň – vedomé stláčanie alebo dotýkanie sa predmetov.
3. stupeň – chytenie a pustenie predmetu, za ktorým veľmi skoro nasledovalo chytenie a držanie predmetov.
4. stupeň - okamžité opakovanie aktivity. Prekvapenie, vzrušenie, radosť. Jasný cieľ opakovania- získať hmatový, zvukový zážitok, nájsť určitý predmet. Zámer + zážitok.
5. stupeň – rôzne zaobchádzanie s predmetom. Niektoré deti sú zaujaté hmatovým skúmaním predmetov, nereagujú na zvuky, ktoré zároveň vytvárajú. Spájajú pohybové (kinestetické) a hmatové spô- soby zmyslového vnímania. Iné deti začali so spájaním pohybových a sluchových zmyslov – skúmali, aké zvuky vytvárajú pri rýchlom alebo pomalom vykonávaní toho istého pohybu s daným predmetom. Avšak hmatovo predmet neskúmali.
Kombinácia 2.
6. stupeň - dieťa začne počúvať, keď pohybuje a ohmatáva predmet. Alebo začne hmatovo skúmať predmet, s ktorým pohyboval, a tak vytváral zvuk.
Kombinácia 3. Integrácia zmyslového vnímania a pohybu.
7. stupeň - dieťa počas hmatového skúmania predmetu rýchle hľadá iný predmet, aby oba predmety hmatovo porovnávalo. Podobne môže vytvárať zvuky s jedným alebo dvoma predmetmi a porovnávať ich. Alebo sa rýchle dotýka a chytá rôzne predmety jeden po druhom - porovnáva ich umiestnenie, či sa uisťuje o prítomnosti predmetu. Presne siaha po predmetoch v určitých smeroch a polohách.
Sekvenčné hry – dieťa napr. striedavo manipuluje s lyžičkami a tlačí kľúče proti šálke. Alebo opakovane manipuluje s predmetmi v tom istom slede. Dieťa objavuje, že ono vytvára všetky zvuky v malej izbe - sebauvedomenie. Samo rozhoduje, čo urobí. Dieťa už má presnú predstavu o priestore, rozložení, vlastnostiach predmetov.
Tobiho motivačná malá izba
Po prednáške aktívne učenie podľa Lilli Nielson sme sa s priateľom rozhodli skúsiť malú izbu vyrobiť. On vyrobil konštrukciu, ja som vyrobila pomôcky. Tobík mal predtým svoj kútik s povešanými hračkami a svetielkami, ten však nebol priestorovo ohraničený, čo je dosť podstatná podmienka pre zriadenie malej izby, ako je opísané vyššie. Vo svojej malej izbe je spokojný a vydrží sa sám hrať a skúmať omnoho dlhšie ako to bolo predtým. Vrchná časť je z plexiskla, v ktorom sú otvory, aby sa dali zavesiť pomôcky. Bočné steny sú zasadené v koľajničkách a rozdelené na 4 časti, všetky steny sú obojstranné, aby sa Tobík nezačal nudiť. Z jednej strany sú povešané pomôcky, na opačných stranách je zrkadlová fólia, obrázky z izolačných pások a na poslednej strane sú kúsky rôznych látok a materiálov. Po celom obvode sú pripevnené svetlá, takže v tme má z toho malý domáci sneozelen.
Milí rodičia, prajem Vám hlavne veľa trpezlivosti a odhodlania na ťaž- kej ceste s našimi drobcami. Verím, že vám tento projekt aspoň trošku pomohol a vlial opäť trochu nádeje, energie a chuti vyskúšať niečo, možno pre vás, nové alebo iné. Pri tej správnej dávke trpezlivosti sa výsledok určite dostaví. V prípade akýchkoľvek otázok, prípadne záujmu o pomôcky alebo o stretnutie nás rodičov a našich detičiek, ma neváhajte kontaktovať.
Rozlúčime sa s vami heslom „krok za krokom za pokrokom“
S pozdravom Táňa a Tobi
0800 105 707 
