Poznáme sa dva mesiace, z toho mesiac trénujeme spolu intenzívnejšie. Všetko sa to začalo článkom pre tento časopis. „Chcem o čchi - kungu napísať do Inak obdarení,“ povedala som raz. Vedela som, že to je spôsob ako mnohým ľuďom pomôcť. „Okej, ale denne budeš makať,“ odvetil mi. Dnes s úsmevom spomínam na náš úvodný tréning. Vtedy to až také vtipné nebolo, veľmi si vážim, ako skvele znáša moje vrtochy. Chcel ma nechať stáť uprostred obývačky samú. Možno by aj bol nechal, keby som nevyčarila scénu hodnú nominácie na Oskara. Ustál to a priviedol ma ku kreslu. Inú možnosť nemal. Až potom išiel pre stoličku, ktorá mala byť mojím oporným bodom pre prípad núdze. Dodávam, že to trvalo asi dve sekundy. Okej, možno tri.
Čo iné mi ostávalo, než na sebe pracovať? Videla som, že mám problém a to dosť veľký. O niekoľko dní som cvičila u neho v telocvični. Už to nebol úplný krok do neznáma, hoci som si pamätala iba fragmenty jednotlivých pohybov a musel mi ich priebežne modifikovať – prispôsobovať mojim, povedzme, že okliešteným, možnostiam. Napriek tomu sa smial, že minule som robila scény kvôli tomu, že ma chcel nechať stáť v otvorenom priestore a zrazu mu predvádzam drepy s činkou. Ak by mi o tom niekto vravel, neverím mu ani slovo. Ale tomuto verím. Žijem to.A viete, ako sa mi podarilo urobiť drep s činkou v rukách? Neustále som sa chcela držať. Mal po ruke jednoručku, tak mi ju vrazil do rúk. Inokedy som sa doma vykrúcala, že ja sa pri chôdzi musím držať. Chodítko skončilo zaparkované v odľahlom kúte bytu (to ho s mojím manželom pôvodne chceli rozpíliť napoly) a barly dostali pohov. „Chceš sa držať? Tak sa drž,“ povedal a vrazil mi do rúk malú detskú stoličku. Nepomohli slzy, ani prosebný pohľad. Pravdepodobne mal voči tomu vybudovanú imunitu. Naďalej som denne cvičila a posúvala hranice „nemožného“. Učila som sa dýchať, hospodáriť s energiou, podľa možnosti správne jesť...
Nie, nebolo to iba o cvičení, bolo to o mojej hlave, o mojom strachu, o mojom presvedčení. „To sa nedá!“ Začala som tomu veriť. Čchi-kung mi otvoril bránu do pre mňa zatiaľ nepoznaného sveta. A čo to vlastne je? Kedy a ako vznikol? Prečo sa o ňom hovorí iba okrajovo? Vznikol pred stovkami rokov v Číne v dobe kultúrnej revolúcie, kedy boli vtedajším režimom mnohí ľudia prenasledovaní, dostal sa prostredníctvom emigrantov aj k nám, na Západ. Existuje viacero foriem čchi-kungu, ja som začala práve s tým, čo spevňuje telo a naťahuje šľachy. Ale nielen to... Mnohí ho považujú za istú formu mágie, niečo, čo v ľuďoch pestuje nadprirodzené schopnosti... V podstate sa jedná iba o nájdenie rovnováhy medzi telom a dušou. O čchi-kungu som nemala možnosť baviť sa s príslušníkmi najrozšírenejšej cirkvi u nás. Pred jógou ma však varovali. Ide o čosi temné, nekalé, niečo, čo nás uvrhne do moci diabla... Neviem. Viem len, že som videla video s človekom odpísaným na život o barlách. Ten človek dnes behá a robí kúsky, o akých sa človeku ani nesníva. Otvorene vravím, že nikdy som k Bohu nemala tak blízko ako práve teraz. Uvedomujem si tú nádhernú súhru svalov, kĺbov, šliach... A uvedomujem si, že Ivana mi postavil do cesty Boh, lebo sa už nemohol pozerať na to, aké hlúposti stváram. Ivana beriem ako člena rodiny.
A môj manžel? Neviem, ako ho vníma, ale odkedy denne cvičím a viac sa učím pracovať so životnou energiou, náš vzťah sa výrazne zlepšil. Hoci spoločnosť vníma manželstvo a spolužitie dvoch ľudí všelijako... „Nehovor mi, ako sa to nedá, povedz mi, ako sa to dá!“ „Máš dve nohy, ktoré Ťa unesú!“ v ušiach mi znejú dookola tieto vety. Naučiť sa veriť sama sebe, to bol vskutku veľmi tvrdý oriešok. A stále mi to nejde dokonale. „Mňa nezaujíma Tvoja diagnóza, mňa zaujíma, čo dokážeš,“ bolo mi jasne vysvetlené, že nemám šancu namietať. Dno je viacvrstvové. No tak, ako som padala nadol, sa teraz štverám nahor. Možno to nie je jednoduché, možno to bolí, možno... Je to krásna a dobrodružná cesta. Užívam si ju. „Toľko percent, koľko času istej činnosti venujete, natoľko to ovplyvní Váš život,“ čítala som kdesi. Môj život to ovplyvňuje do tej miery, že sú chvíle, kedy od radosti tlieskam a ďakujem Bohu, že som opäť dokázala čosi, čo je uložené v priečinku Nemožné.
Dagmar Sváteková
Marec 2015
0800 105 707 
