Príbeh pokračuje
V dobe, keď som písala prvú časť článku, tú o čchi-kungu, som cvičila, cvičila, cvičila... A zlepšovala som sa priam raketovým tempom. Veľmi často som nad tým žasla ja aj Ivo, ktorý je mojím trénerom a duchovným sprievodcom životom v jednej osobe. Jedného dňa sme spolu boli na terapii u jeho učiteľa. Na mojej terapii. Divadlo sme pred sebou prestali hrať pomerne dávno, nemá to význam. Význam má iba pokora a láska... Peťo (Ivanov učiteľ čínskej medicíny) ma vyšetroval. Áno, spôsobom tomu vlastným. Prečítal si moje zhrnutie života, ktoré som si mala pripraviť. Jedna z prvých jeho viet bola: „Viete, že máte šťastie, že vôbec žijete?“
Prikývla som. Nie som si istá, či mi povedal, že sa mám podľa toho začať správať, alebo som si to v duchu povedala ja sama. Keď som ležala na masážnom stole s akupunktúrnymi ihlami v mojom bruchu, už vedel o pokrokoch, ktoré som za posledný mesiac dosiahla. Na moment sa na mňa svojimi röntgenovými očami zahľadel: „Ste si istá, že ten úspech nie je aj prejavom vnútorného rozpoloženia?“ Vtedy som bola presvedčená, že všetko je výsledkom sebakázne, spôsobu myslenia, hodín cvičenia,... Jeho pohľad ma prenasleduje dodnes. On vedel aj to, čo ja dnes iba tuším.Včera som si bola kúpiť dosť ojedinelé topánky. S Ivanom. Nevedeli sme, kde je obchod, tak sme cestu absolvovali vozíkom. Najprv sme sa bavili na chodiacom páse, potom cestou do obchodu a keď sme čakali na výťah, všimla som si začudované pohľady ľudí navôkol.
Boli sme ako dve deti v dospelom tele. Tak úprimne som sa smiala, až vo mne zarezonovala Peťova otázka. Vtedy mi to docvaklo. Samozrejme, že môj progres závisel od toho, ako som sa menila k vo vnútri. K lepšiemu? K horšiemu? Každý ma právo voľby, ja som si už vybrala... Večer som písala mamine, že ak by býval v tom istom meste ako ja, chcem takého osobného asistenta. Celý deň som bola sama sebou, otvorene sme sa bavili aj o témach, pri ktorých ľudia zvyknú zmeniť tému. A to je len špička ľadovca. Toto je to, čo roky hľadám. A z pre mňa záhadných príčin sú s mojím manželom úžasní spojenci – najmä keď ma netreba šetriť.
„Nie ste to, čím chcete byť, ste tým, čomu veríte, že ste.“ Túto vetu som čítala v jednej knihe, ktorá sa na mňa záhadne usmievala z police v istom kníhkupectve. Doparoma, to som si neuvedomovala. Neuvedomovala som si mnoho vecí a možno sa rovnako pousmejem o ďalší mesiac – toto som fakt nevidela??? Samozrejme cvičím každý deň.
Každý deň som sama so sebou. Každý deň venujem veľa, veľa pozornosti a lásky svojej dvaapolroka zanedbávanej nohe. Či druhá nežiarli? Ak súdim podľa seba, ani nie. Vie, že tá druhá to potrebuje viac... Nehrám divadielko, pred nikým z Vás. Opona padla, nie je dôvod. Je iba jediný dôvod – byť šťastný.
Kto sa pridá?
Dagmar Sváteková
Apríl 2015
0800 105 707 
