Vedela som, že je maminkou zdravotne postihnutého dieťatka, preto ma prítomnosť kočíka neprekvapila. Aj keď jeho veľkosť sa mi nepozdávala. Pochopila som, keď som sa do kočíka pozrela. Štíhlučké telíčko asi 3-ročného dieťaťa, s krásnymi veľ- kými očami.
Spokojne si ležkalo, mihalo očkami a miestami driemalo. Katka. Z krku jej vychádzala hadička- tracheostómia. Zbadala som ešte nejakú hadičku, ale tá mi nehovorila nič, netuším ani, odkiaľ vychádzala. S Ivetkou sme sa zvítali a začali sme „klábosiť“, akoby sme sa poznali veľmi dlho. Dozvedela som sa, že jej Katka nemá 3 rôčky, ako som si myslela, ale 15. Keď som neskôr vysvetľovala svojmu 12-ročnému synovi, ktorý bol na akcii s nami, koľko rokov má dievčatko v kočíku, v očiach som mala slzy. Dívala som sa na neho a chcela som, aby pochopil skutočné starosti skutočne chorých ľudí. Ľudí, ktorí aj napriek vlastnému ťažkému osudu, vnímajú svoj osud oproti iným ako jednoduchší. Stratila som reč, keď Ivetka sledovala rodičov autistických detí a vyjadrila im svoj obdiv, pretože ona si nevie predstaviť starostlivosť o také detičky.
Vyjadrila obdiv rodičom s onkologicky chorými deťmi a poznamenala, že si nevie predstaviť, že zdravé dieťa ochorie na tak závažnú diagnózu, akou rakovina je. Že ona by to asi nezvládla a musí to byť ťažké. A ja vyjadrujem obdiv jej, pretože vedľa nej ležala ťažko chorá Katka, ktorej sa s láskou prihovárala a ktorá miluje prítomnosť ich psíka, ktorého odkedy majú, malá už neprekonáva dvadsať epileptických záchvatov denne, ale možno tri. Obdivujem jej silu bojovať a pomáhať iným. Obdivujem jej chuť vydávať časopis plný ľudskosti a rád pre ťažko zdravotne postihnuté osoby- Inak obdarení s podtitulom Aj tak sa to dá.
Vyjadrujem svoju úctu a obdiv maminke s chorým Paťkom, ktorý väčšinu života strávi v nemocniciach a okrem autizmu má aj iné závažné zdravotné postihnutia, vývody z črievka a nie je možné operačne mu pomôcť. Ale v tejto komunite ľudí sa aj on cítil skvelo. Potvrdzovalo to jeho mačičkovské pradenie. Otecko, ktorého si manželka stráži ako diamant, sa po celý čas staral o ťažko zdravotne postihnutého synčeka s autizmom a taktiež rôznymi inými pridruženými postihnutiami, si tiež zaslúži úctu a obdiv. Rovnako ako ďalší veľmi pekný manželský pár s chorou dcérkou, na ktorú neustále museli dohliadať. Obdivujem aj maminku, ktorej syn dostal záchvat a začal kričať, pišťať, hrýzť seba a keď nakoniec do krku pohrýzol ju, od bolesti vykríkla. Obdivujem pani učiteľky, ktoré na akcii s neuveriteľnou láskou a pokojom pomáhali rodičom s deťmi. Rodičom, ktorí aj napriek únave, ktorá vyvstáva z ťažkého zdravotné- ho postihnutia ich dieťaťa, mali na tvárach úsmev, pokoj a pokoru. Rodičom, vďaka ktorým som sa na akcii cítila vynikajúco, pretože som si mohla užiť krásny a slnečný deň v blízkosti srdečných a dobrých ľudí, ktorí svoj osud prijali ako dar a neváhajú si navzá- jom pomôcť. Obdivujem všetkých tých, ktorí akciu podporili svojou prítomnosťou a chu- ťou pomôcť. A tak z akcie SPOSA Banská Bystrica a Majky Helexovej odchádzam plná emócií, s rebríčkom usporiadaných hodnôt a s prosbou na ľudí s bežnými starosťami - príďte raz sem. Choďte a pozrite sa na podobné akcie. Ich účelom je totiž integrovať, spájať. A to znamená, že dvere máte otvorené aj vy. Uvidíte, že vaše starosti vlastne ani starosťami nie sú, vaša únava ani únava vlastne nie je. Uvidíte, že aj ten najviac skúšaný človek naopak vní- ma vaše starosti ako väčšie než tie jeho. A to je ľudskosť.
Ingrid Škropeková Svetielko nádeje, o.z.
0800 105 707 
