Ďakujeme vám!

A nám je cťou a asi aj najmenej, čo môžeme urobiť, ísť na takúto akciu a osobne poďakovať všetkým zúčastneným. Organizátorom, pomocníkom, dobrovoľníkom, účastníkom... Je obdivuhodné, ak akciu zorganizuje mladý muž, ktorý bol kedysi liečený na  Klinike pediatrickej onkológie a hematológie v Banskej Bystrici a s pomocou všetkých svojich priateľov, známych či rodiny osloví známe osobnosti, ktoré nielenže nesmierne prispejú svojou účasťou k  úspechu akcie, ale pritiahnu zvedavosť verejnosti a posilnia celé jej posolstvo. Je obdivuhodné, ak mladý muž, ktorý za akciou stojí, považuje jej každoročné organizovanie za „to najmenej“, čo môže pre Svetielko nádeje urobiť, veď mu svietilo v čase, keď bojoval on sám...
A vy ďakujete a poskytujete informácie o činnosti Svetielka nádeje komukoľvek, kto sa pri vás pristaví. Ste dojatý, ak za vami príde obyčajný človek a  chce napísať odkaz do  kroniky pre deti... Príde k vám a spýta sa, či môže. Samozrejme, že môže. A on vám medzi rečou povie, že aj on má chorú dcérku. Nie veľmi, pichajú jej len rastový hormón, takže je to v pohode (relatívne). A vy sa spýtate, kde teraz je. A tento človek hlboko zaloví vo vrecku a  popritom, ako čosi vyťahuje, hovorí, že dcérka je doma, lebo má mamu po infarkte a starého otca bojujúceho s rakovinou, tak sa o nich stará, kým nás on prišiel podporiť. Následne na to hádže všetky svoje drobné do organizátorom pripravenej krabičky slúžiacej na ľubovoľný príspevok účastníkov akcie.

Veľké smutné oči ženy, o ktorej neviete nič, no vidíte, že s čímsi bojuje, čosi ju trápi. Usmieva sa na vás a vďačne prispieva do krabičky, vyberá si náušnice či tričko a s radosťou si ho obzerá. Vy, hoci stojí od vás ďalej, zachytíte jej pohľad, žmurknete a poďakujete. Venuje vám opäť úsmev, otočí sa a odchádza. Počas dňa ju ešte párkrát uvidíte, ako sa baví, s niekým rozpráva, no smútok v jej očiach je stále prítomný...

Mládež, ktorá sa baví, tancuje, je bezstarostná, možno si trošku dá do nálady, vás tiež neurá- ža, pretože tak to má byť. Veď sú mladí a veselosť k mladosti predsa patrí. Celá partia prichádza k nám a vpisuje do kroniky priania deťom na  onkológii. Všetci sa snažia písať čitateľne, medzitým sa smejú, miestami uvažujú, či to tak môže byť a každý do jedného sa podpíše. Alebo volejbalový tím či tím z televíznej nadácie JOJ a známi hlásatelia ako Erika Barkolová, Ján Mečiar, mladý spevák Peter Cmorík - objav Superstar, či Smola a hrušky- bláznivá skupina mladých mužov, ktorí idú zapózovať na fotku a spýtajú sa, či majú byť smutní... Naše zvolanie „niééé“ ich presvedčilo a venovali deťom úsmevy, rehoty, grimasy, pusy, pozdravy...
A tak to má byť.

Rodičia, ktorí hoci neradi spomínajú na obdobie, kedy bojovali spolu so synom, vám dajú najavo, aká je dôležitá vaša práca a koľko im dala... starajú sa o vás, vystískajú vás, ďakujú oni vám a nedovolia, aby ste ďakovali vy im... Odchádzate z akcie spokojní, lebo ste sa cítili ako doma. Ako medzi svojimi. Každý má svoj dôvod, prečo pomohol. Prečo prispel, prečo na akciu prišiel. Nenahnevá nikoho ani teta za záclonou, ktorá zavolala kvôli hlučnej hudobnej skupine políciu. Veď ona ani len netušila, že ide o charitatívne spojenie ľudí s veľkými srdciami. Ďakujeme. Za to, že nezabúdate na deti, ktoré vašu pomoc potrebujú. Ďakujeme. Za to, že sme medzi vami mohli byť.
Ďakujeme vám!



Ingrid Škropeková, Svetielko nádeje, o.z