Stretnúť sa s Ivankou Čomajovou je ako pohladenie duše. Mladá žena s úsmevom nielen na tvári, ale i v duši. Vyžaruje z nej pokoj, pohoda. Vďaka jej charizme sa človek cíti príjemne. Asi si teraz poviete, nič výnimočné, veď takých ľudí poznáte aj Vy sami, lenže... lenže nie každý v živote dokázal to, čo ona. Napriek tomu však odmieta tvrdenia o svojej výnimočnosti a považuje sa za jednoduchého človeka ako sama hovorí. Narodila sa v roku 1972 v Žiline a už predpôrodné vyšetrenia signalizovali problémy.
Ivanka sa narodila so zriedkavou chorobou
- osteogenesis imperfecta, čo v preklade znamená lomivosť kostí. Už pri narodení mala z dôvodu nedostatku vápnika kompletne polámané hrubé kosti. I preto boli všetky jej kosti veľmi krehké. Ako sama spomína: „Už len pri malom kopnutí do perinky som si zlomila nohu aj na 3-krát, takže skoro nebolo obdobia, kedy by som nebola zafixovaná v sadre.“ Obdobie, ktoré deti prežívajú v pestvách, strávila Ivanka vo veľkých bolestiach. V tej dobe bol lekársky výskum na omnoho nižšej kvalitatívnej úrovni ako v súčasnosti, plus chýbala zároveň i vzájomná výmena informácií, na čo doplácalo nielen československé zdravotníctvo, ale hlavne pacienti ako Ivanka. Bolo minimum kvalifikovaných špecialistov, chýbali rehabilitačné zariadenia a kvôli týmto obmedzujúcim faktorom sa liečenie obmedzovalo len na zasadrovanie zlomenej končatiny. Žiadna následná zdravotná starostlivosť neexistovala. Tento frustrujúci a bolestivý kolotoč v jej živote trval až do jej 15 narodenín, kedy došlo k čiastočnému zastaveniu lámavosti kostí. Čiastočnému preto, lebo nie je isté, či sa v priebehu rokov znova nemôže vrátiť. To však zďaleka neboli jediné peripetie v Ivankinom detstve... Vtedajší štátny aparát „vyriešil“ svoj vzťah k postihnutým spoluobčanom v štýle – Čo oko nevidí, to srdce nebolí – teda tváril sa tak, ako keby ľudia zo zdravotným postihom v Československu neexistovali. Ako Ivanka spomína: „Keď som mala osem rokov, moji rodičia sa museli obrátiť osobne na kompetentné úrady s otázkou, či mi netreba ísť do školy, lebo úrady akosi na mňa zabudli. Proste som sa „stratila“ v evidencii, a tak som išla do prvej triedy až osemročná.“
Tu však nastal ďalší problém, pretože školský systém sa k takýmto deťom správal veľmi macošsky. Spoločnosť častokrát ani netušila, že takéto školy vôbec existujú, lebo ústavy i školy boli umiestňované na periférii, zväčša do nevyhovujúcich starých budov bez akýchkoľvek špeciálnych úprav. A bolo ich žalostne málo. Keďže Ivanka s rodinou žila v Žiline, kde špeciálna škola nebola, museli sa rodičia najprv postarať, kde by mohla vôbec do školy chodiť. Keďže v Bratislave pre mňa miesto nebolo, dostala som sa teda do ústavu v Košiciach na Opatovskej ceste, spomína.
V takom veku však vytrhnutie dieťaťa z kruhu rodiny môže spôsobiť vážnu traumu, takže najprv sa do Košíc prisťahoval Ivankin ocko i napriek tomu, že rok musel bývať na ubytovni. Rodičovská láska má nielen svoje čaro, ale i úžasnú silu zdolať aj nemožné, takže Ivanka i keď iba čiastočne, cez obetavého ocka mohla aj v Košiciach cítiť rodičovskú lásku. Následne sa po čase do Košíc presťahovala aj maminka so sestrou a rodina bola znova spolu.
Škola má vychovávať, dobrá škola však dokáže pomôcť dieťa vnútorne zhodnocovať. A tak to po rokoch vníma aj samotná Ivanka: „To, že som chodila do tej školy nebolo na škodu. Bolo to pekné obdobie a veľa som sa tam naučila, hlavne samostatnosti. Mnohí sa asi budú čudovať, ale áno naučila som sa tam samostatne žiť naučila som sa bojovať sama za seba naučila som sa čítať, písať proste na tú dobu som dostala kvalitne vzdelanie a vôbec toho neľutujem aj, keď teraz sú ľudia za integráciu detí do normálnych škôl čo je skvelé, lebo zdravá populácia sa naučí aj s ľuďmi čo sú telesne trošku iní žiť a brať ich plnohodnotne. Na jednej strane je to dobre, na druhej však podľa mňa na škodu ,lebo čo si všímam, deti už nie sú také samostatné ako sme boli nútení byť my...“
Ivankina školská dochádzka trvala spolu 12 rokov, z čoho 3 roky to bola návšteva odborného učilišťa so zameraním na ručné vyšívanie. Ako sama na tie roky spomína: „Už od mala som mala vzťah k ručným a kreatívnym prácam, ktorým sa venujem doteraz a sú aj mojím koníčkom, alebo hobby ako sa to teraz vraví.“
To, čo jej po celé tie roky v boji s bolesťou, nielen fyzickou pomáhalo, z čoho čerpala síl keď už nevládala, čím odháňala temné mraky úzkosti i smútku, ktoré zakrývali jej slnko v duši, bola, je i bude jej rodina. Ocko, maminka, sestra. Oni pre ňu predstavovali ten prístav pokoja, v ktorom sa mohla skryť a načerpať síl. Kde našla pokoj, porozumenie. Liek na ubolenú dušu. Kde jej rany empaticky, a s citom hladili a uzdravovali najlepší lekári na svete. „Mojou najväčšou oporou, mojou celoživotnou „barlou“, o ktorú sa môžem kedykoľvek oprieť je moja mamina, ktorú nadovšetko milujem za to čo pre mňa spravila a aj robí. Samozrejme nesmiem a nemôžem zabudnúť na moju sestru, otca či priateľov, ktorých mam po svojom boku, ale mama v mojom živote zohráva veľkú úlohu, lebo vďaka nej moje časté bolesti keď sa mi nejaká tá kostička zlomila boli znesiteľnejšie, veď viete mama je mama,“ láskyplne hovorí, pričom sa jej jemne zachveje hlas od dojatia.
Nezabudnuteľnú úlohu v jej živote zohrala i jej sestra. „Bola pre mňa dokonca v niektorých chvíľach viac ako mama, pretože mamka občas aj niečo odpustila, ale sestra nie. Stavala sa do pozície generála, vyhlasujúceho, že ja sa budem riadne podieľať aj na domácich prácach i na upratovaní. Veď mám chorú len telesnú schránku, ale inak som taká istá ako každý iný,“ spomína s úsmevom. A takto, po krivoľakých cestách, kde nejeden kameň jej „obuv“ prerazil i bolesť spôsobil, no i malebných cestičkách lemovaných radosťou, prišla dospelosť. Dospelosť sa zvyčajne hodnotí vekom. Čím starší, tým dospelejší. A šediny – toť múdrosť starcov. Ivanka však nemá ani vysoký vek, ani šediny a napriek tomu je dospelejšia ako mnohí z nás. Nemá absolvované dve či tri vysoké školy ani tituly pred i za menom. Má však niečo omnoho hodnotnejšie.
Svoje duchovno...
0800 105 707 
