Sama sebe paňou.
Čo vlastne chcem robiť? Čomu sa venovať? Tieto otázky mi vírili hlavou ešte niekoľko týždňov. Páči sa mi myšlienka byť sama sebe paňou. Kamarátka mi pomohla napísať projekt k živnosti a zaniesla som ho na úrad práce spolu so žiadosťou o príspevok k podnikaniu. No neuspela som. Neschválili mi ho, tak ako ani kurz opatrovania. Kurz som si urobila ako samoplatca. Hnevá ma to, lebo mám možnosť urobiť si rekvalifikáciu a nie je mi umožnené z dôvodu nedostatku financií od štátu. Taktiež som zostala sklamaná, keď som si chcela urobiť kurz inštruktor sociálnej rehabilitácie a nemôžem lebo nespĺňam podmienku ukončenia stredoškolského štúdia s maturitou. V tomto období už nemám chuť ani silu robiť si maturitu. Sedieť nad knihami len kvôli vyššej kvalifikácii. Hnevá ma tento celý systém.
No treba sa mi posunúť ďalej. Moje kroky vedú na živnostenský úrad. S malou dušičkou klopem na dvere a milá pani s úsmevom mi ukazuje kde si mám sadnúť. Pri rozhovore sa mi trasie hlas. V hlave mi víri priveľa otázok, myšlienky len tak blúdia. Čo všetko obnáša živnosť? Budem zvládať viesť si účtovníctvo, vystavovať faktúry? No našťastie mám okolo seba ľudí, ktorí radi poradia a pomôžu. Verím tomu, že neistota sa vytratí po prvých úspechoch. Mojou hlavnou náplňou práce je strážiť inak obdarené deti. Naviedli ma k tomu dve mamičky, ktorým som občas postrážila deti, kým oni boli v práci alebo si chceli len tak na chvíľku oddýchnuť.
Pri písaní tohto textu som sa vrátila do čias, keď si sa Ty Katka narodila. V tom čase nebol internet. Bojovali sme sami. Nemal kto pomáhať. S odstupom času si uvedomujem, aké to bolo ťažké a náročné. Každý deň ďakujem Bohu za to, že mi dával silu to všetko zvládať. A som hrdá na to, že Vy Katka a Stanko ste ma naučili trpezlivosti, bezpodmienečnej láske a pokore. Naučili ste ma žiť v prítomnosti. Pri vás som sa naučila neriešiť minulosť, nezaoberať sa banalitami. Teraz majú rodičia, ktorým sa narodí dieťa s ťzp výhodu v tom, že si môžu nájsť dostupné
informácie na internete. No verím tomu, že aj tak je to pre nich náročné. V prvom rade sa vysporiadať s myšlienkou, že ich dieťa je INÉ. Takéto dieťa vyžaduje špeciálne potreby a hlavne silných rodičov. Ak chceme, aby sa títo rodičia vládali starať o svoje dieťa, treba im pomáhať. Či už poradiť na aké pomôcky majú nárok z UPSVaR alebo ako získať financie na doplatky a liečbu. No treba im dať možnosť relaxovať, odreagovať sa. Myslieť tak trochu aj sám na seba. Nie je to sebeckosť. No, ak sa chce rodič starať o svoje hendikepované dieťa musí si vedieť aj „dobiť baterky.“ No ako, keď im nemá kto postrážiť dieťa? Nemajú sa na koho spoľahnúť.
Ja chcem byť pre tieto rodiny nápomocná. Nemám problém postrážiť dieťa niekoľko hodín, kým si mamička odbehne na nákup alebo ku kaderníčke ...
Už som mala otázky typu:
Nebojíš sa, keď dostane dieťa epileptický záchvat? Moja odpoveď: Katka ich mávala 20 denne, mám sa báť?
Nevadí ti, keď prebaľuješ ležiace dieťa? Moja odpoveď: Prebaľovala som 17,5 roka. Mám mať s tým problém?
Mám veľa skúseností s vypisovaním žiadostí na príspevky cez UPSVaR, ale aj oslovovaním nadácií, organizácií, ktoré pomáhajú rôznymi spôsobmi k zlepšeniu zdravia hendikepovaných ľudí a ich rodinám.
Z mojej vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť to, keďže sme mali svoj vlastný web, kde som písala denník, zverejňovala som náš príbeh. Delila som sa s čitateľmi o úspechy, ale aj starosti, ktoré sme žili. Nám zviditeľňovanie sa na webe pomohlo k nájdeniu sponzorov, ktorí radi a nezištne pomohli v zbierkach na kúpu drahých pomôcok. Preto rada pomôžem napísať články, vytvoriť webstránku pre konkrétnu rodinu a tam zverejniť príspevky, a tým spôsobom dať na vedomie verejnosti, čo ktorá rodina potrebuje.
Viem sa vžiť do situácie bezradnej osoby. Viem čo je bezmocnosť. Viem čo je strata najbližšieho.
Táto práca ma napĺňa. Chalani sú úplne v pohode.
Katka s Matúškom ste boli kamaráti. Keď sme založili občianske združenie patril k prvým členom nášho oz.
Borisko mi veľmi pripomína teba. Má rád pesničky, ktoré som tebe púšťala. Ja si spolu s ním zaspievam a aj zatancujem. Krásne sa smeje. Je úžasný, a vieš čo? Aj on má také krásne oči ako Ty.
Zisťujem že ma bolí pravá ruka. Kosť na zápästí. Mám problém pri zdvíhaní a polohovaní chlapcov. Ruku si natieram, rehabilitujem. Prikladám magnet. Nič nepomáha. Je mi do plaču. Čo sa to so mnou deje? U lekára som zatiaľ nebola. Ruka ma bolí už aj v kľude. V noci sa mi nedá spať. Nestíham odmietnuť mamičku, ktorá mi zavčas ráno priniesla Borisa. Potrebuje ísť na skúšku. Robí si vysokú školu. Nejako do večera vydržím. Večer si vydýchnem, keď Boris odchádza. Zrazu v tichu sama sebe som si položila otázku: „Naozaj chceš byť len doma a opatrovať iných?“ Uvedomujem si, že fakt som celé roky bola doma a teraz keď môžem chodievať vonku na výlety, venovať sa sebe, tak sa idem uzatvárať doma s inými deťmi?
Veľmi ťažko hľadám slová, keď oznamujem mamičkám, že končím so strážením. Spoliehali sa na mňa. No nič sa nedá robiť. Je mi to veľmi ľúto. Rada som týchto dvoch chlapcov strážila. Budú mi chýbať. No treba sa posunúť ďalej. Po tomto zásadnom rozhodnutí sa mi uľavuje. O niekoľko týždňov si uvedomujem, že ma ruka nebolí. Je to zvláštne. Nemala som žiadnu liečbu ani terapie. Zrazu mi všetko do seba zapadá. Ruka ma začala bolieť v období, keď som sa rozhodla strážiť chlapcov.
0800 105 707 
