Moje skoré detstvo sa skončilo v mojich 12.- tich rokoch, kedy som zobrala život do vlastných rúk a začala som sa učiť variť. Moje prvé varenie dopadlo s humorom, ale aj slzami v očiach. Povedala som si, nevadí časom sa zdokonalím. Môj svet sa točil každodenným stereotypom, škola, domácnosť a podvečer kamaráti. Chcela som spoznať, čo je ozajstný život a vyhľadávala som dobrodružstvo. Myslela som si, že život je gombička a každý bude robiť to, čo ja poviem. Zistila som, že opak je pravdou. Papuľovanie v škole i mojej matke, klamanie alebo predstieranie, že je všetko v najlepšom poriadku. To sme celí my pubertiaci. Sú však veci, ktorým občas nedokážeme odolať a vedú nás na zlé chodníčky a rodičia si myslia, že keď si zapchajú uši a budú sa tváriť, že sa ich to vôbec netýka a všetko sa tým vyrieši. Bohužiaľ nie, všetko sa len zhorší.
Milí čitatelia, určite mi dáte za pravdu, že je nám lepšie na duši, keď sa svojim blízkym s problémami zdôveríme. No predstavte si pubertiaka, ktorý sa nemá komu zdôveriť. Do toho prichádzajú starosti rodičov, ako uživiť rodinu, zaplatiť bývanie, zabezpečiť stravu a podobne. Áno, stalo sa to aj mne. A práve ak sme v situácii, zodpovední sami za seba, netreba vešať hlavu dole, ale vzoprieť sa osudu, pretože v dnešnej dobe je to tak. Rodičia majú čo robiť, aby nám dali všetko. My deti, si častokrát nevieme uvedomiť, čo je pravá hodnota života! Nie tablet, mobil typu I phone a aké drahé značkové oblečenie máme práve na sebe oblečené.
Pozrime si, každý do svojho vnútra a spýtajme sa sami seba, naozaj chcem toto všetko? Stojí mi to zato? Aj keby sa moji rodičia mali plaziť, aj tak to chcem?! Za cenu, keď to všetko budem mať, budem kráčať s dobou len preto, že to majú všetci. Bohužiaľ ani my, ťažko zdravotne postihnutí, tomuto nevieme odolať a to len preto, že sa cítime menejcenní, čo nie je pravda. Aj ja sama som si tým musela prejsť. Touto strašnou skúškou, aby som pochopila, čo je v živote naozaj dôležité, a to zdravie! V puberte všetci zabúdame na všetko z minulosti. Nechceme sa poobzerať, ale verte mi občas je dobré, keď sa zamyslíme sami nad sebou, a možno si práve v tej chvíli veľa veci uvedomíme a pochopíme. Rodičia, ktorí nás milujú, nám nechcú zle, aj keď sami nechcú tomu veriť. Práve z týchto vecí, bola zložená moja puberta. Musela som prehodnotiť veľmi veľa skutočností a veľakrát sa ospravedlniť mojim najdrahším.
A kamaráti? Možno nie sú až tak podstatní. Tých pravých kamarátov máte hlavne vtedy, keď im nevadí, že nemáte možno to, čo iní rovesníci a zažívate spolu dobrodružstvá, na ktorých sa o pár rokov zasmejete. Samozrejme v dospelosti sa spolu na tom dobre zasmejete.
Motto: Úsmev, zdravie, radosť, to je to najcennejšie, čo v živote máš a pokiaľ si ho budeš silno strážiť, nik ti ho nemôže vziať.
Ľubica Kováčová
0800 105 707 
