Bolo to žmurkanie očí, ktoré otvorili bránu do mojej duše. Raz bolo áno, dvakrát bolo nie. Technik hyperbarickej komory sa musel riadne zabávať, keď ma týmto spôsobom skúšal rôzne fyzikálne zákony. Bolo to dávno, no ja nezabúdam. A nezabúdam ani na to, že len vďaka tomu, čo som prežila, sa viem vcítiť do situácie iných. A možno aj moje okolie...
Raz ma kamarát „poštengroval“. Nechtiac, samozrejme. Bol na vozíku a obaja sme boli z tých, ktorých do postele i z postele museli prekladať. Preto takmer omdlel (vďakabohu, že sedí vo vozíku), keď ma uvidel, ako sa k nemu rútim. „Ale...“ Nedopovedal. Pred pár minútami som mu totiž písala, že som v posteli. No čo, využila som svoje poznatky z fyziky, z hodín liečebnej výuky samostatnosti, to, že posteľ mala bočnicu, operadlo pri nohách a dala sa elektricky polohovať. „Vstala som sama.“ Bola som na seba hrdá. Veľmi. Tak to šlo deň za dňom. Ako sa moja reč zlepšovala, začali sme využívať Skype. Mám podozrenie, že to bolo skôr pre jeho kontrolné účely. Vždy sa veľmi tešil, ako sa zlepšujem. Raz mi vraví: „Nauč sa teraz viac používať rozum. Vieš, fyzická sila ostala ta- tam, ale vynájsť sa musíš vedieť.“ Naučila som sa. Keď už som bola doma a bez vozíka a vlastnou neopatrnosťou som pristála na zemi, aspoň som potešila svojho trojročného syna – kotúľali sme si loptu a on bol pán situácie. Manžel nás nechal asi desať minút samých doma. O tom, že ak by bol preč dlhšie, sedím tam do jeho príchodu, sa azda ani netreba zmieňovať. Neskôr som sa naučila štvornožkovať. Ako dieťa som to nerobila. Asi som sa k tomu mala vrátiť... Pády boli takmer na dennom poriadku a ja som mala pred sebou otázku, ako sa opäť postaviť. Spomínaný kamarát mi poradil. Odštvornožkovala som ku gauču, k posteli, tam som sa rukami nejako vydriapala hore a opätovne som sa postavila. No dobre, ale čo chodítko? Našťastie je štvorkolesové.
„Dokážeš zdvihnúť jednu ruku a nepadnúť na ústa?“ spýtal sa ma. Prikývla som. „Dobre, tak keď nabudúce padneš, pokús sa to chodítko dostať k miestu, kde vstaneš.“ Čo Vám poviem, zábava to sprvu nebola. Ešte na vozíku som riešila pre mnohých banalitu – ako dočiahnuť veci zavesené v skrini. „Ja brávam bratovu francúzsku barlu,“ znela rada skúseného veterána. Priznám sa, že dodnes neviem vyliezť na stoličku. A čo mi je privysoko, to dočiahne barla, varecha, obuvák... Prádlo zo zadnej časti bubna sušičky nedočiahnem. Možno to znie uleteno, ale koľkých z vás by napadlo použiť kefu na vlasy? Vďaka tomu, čo mi bolo odňaté, som sa naučila, ako sa vynájsť v mnohých situáciách. S vozíkom, s chodítkom... Moje obité kolená si isto pamätajú ,ako som sa učila nakladať a vykladať vozík z kufra auta. Samozrejme, na to je asistent. Myslíte, že do konca života sa chcem odsúdiť na to, že isté veci nezvládnem sama? Ani moje vtedy všetkými farbami hrajúce kolená si to nemyslia. Ani všetky tie dlhé sukne. Sľubujem, že toto leto sa máte na čo tešiť, chlapci. Neraz som počula, že slovo postihnutý by malo byť vyškrtnuté zo slovníka. Nie sme postihnutí, veľká väčšina sa tak necíti, hoci okolie nás týmto prívlastkom označuje až pričasto. My sme iba inak obdarení.
Nevieme to, čo vy, bežní ľudia. Ale povedzte mi, koľko z Vás dokáže to, čo my? Napríklad pobaviť spolucestujúcich a letušky v lietadle ako Nick Vujicic, keď sa nechal napchať do skrinky na batožinu. Koľko z vás si užíva ten pocit, že sa dokáže najesť, napiť, osprchovať... Dýchať?
Už žiaden postihnutý, či invalid, jasné?
Dagmar Sváteková
Február 2015
0800 105 707 
