Okamžite som ďakovala neznámej milej dušičke za láskavú energiu vyslanú mojím smerom, tak silne som cítila zázrak okamihu. Neskôr som odhalila záhadu tejto magickej pošty. Zistila som, že to kamarátka objednala pre našu skupinu šťastných osobnostnorozvojových žienok takéto prekvapenie. Pozná totiž osôbku, ktorá miluje posielanie povzbudivých listov, ktoré krásne pripraví, napíše ozdobným písmom, pripojí milé drobnosti a celý list tak nežne žensky a pritom negýčovo „vycipká”. A vraj, že rozprávkové zázračné bytosti neexistujú! Mne sa zdá, že mám okolo seba toľko dobrých víl, úžasných čarodejníc a iných skvelých tvorov, že už len čakám, kedy mi zaklope na dvere jednorožec. Alebo pamätáte sa na ten článok o ujovi električkárovi, ktorý pred časom obletel internet? Posledné 4 roky ujo električkár šíri optimizmus a úsmevy tak, že na svoje narodeniny rozvešia po celej električke sladkosti s odkazom, aby sa cestujúci ponúkli. Pridal tak novú krásnu tradíciu k svojej už dvadsaťpäťročnej tradícii postaviť malého snehuliaka len čo napadne prvý sneh a voziť ho na nárazníku električky. Nie sú to krásne a úžasne optimistické skutky?
Zázraky sa dejú každý deň. Ale ak na ne neveríme, nevidíme ich. Tie maličké ticho preplávajú okolo nás bez toho, aby sme si ich všimli. Tie veľké zase celé poprekrúcame, zracionalizujeme alebo spochybníme a vyhlásime za akúsi čudnú náhodu. Ale keď na ne uveríme, náš život získa také farby, ako nikdy predtým. Včera sme sa vracali z príjemného víkendového stretnutia, kde sme boli ubytovaní v domčeku s menom Arabela.
Úžasné prostredie, veľmi útulné, doslova energiu dobíjajúce a k tomu milá spoločnosť. Ale žiadne zaháľanie, naopak, krásne činorodé tvorenie.
Keď sme sa vracali autom cez oravskú prírodu smerom domov do Trenčína a Bratislavy, moja kamarátka Katka povedala úžasný postreh. „Zuzi, ja mám pocit, akoby toto bola realita, z ktorej sa vraciame do sna.” Cítila som to rovnako. Vracali sme sa do matrixu. Do systému, na ktorý sme si tak zvykli, že príroda, drevo, stromy, zhlboka dýchať a načerpávať energiu nám často pripadajú ako krásny sen, po ktorom nevyhnutne nasleduje precitnutie do „reality”. Ale musí to tak skutočne byť? Ak sme tvorcami našich životov, čo nám bráni zmeniť vnímanie? Čo nám bráni uchopiť ten život, ktorý máme a premeniť ho krok po kroku na čarovné miesto? V akej realite si vytvoríme náš domov? V takom svete, kde sa dejú zázraky alebo v takom, kde je všetko iba náhoda a ďalšia životná pohroma už čaká, aby nás prevalcovala? Možno teraz premýšľate – keby som celý rok mohol bývať v domčeku Arabela, nebolo by také zložité vnímať svet ako kúzelné miesto. Ale čo ak sa tisnem v paneláku na sídlisku? Je možné si aj tak užívať zázračné chvíle? Podelím sa s vami o jednu moju skúsenosť a pozorovanie. Pred Vianocami som niekoľko týždňov predávala vo svojom vianočnom stánku v jednom bratislavskom nákupnom centre. Každý deň tá istá cesta dlhými pohyblivými schodmi... Bola chvíľa, keď som sa viezla úplne vyčerpaná a všetci mi prekážali. Bola chvíľa, keď som sa natešene viezla s kávami v rukách, s vidinou kávového pikniku s kamarátkou z vedľajšieho stánku.
V deň, keď sme boli vyzdvihnúť moju prvú vytlačenú knižku, som sa na tých schodoch viezla víťazne ako na červenom koberci... Pozorujem, ako veľmi je naša realita o tom, čo nosíme v hlavách. Koľkokrát je jedno a to isté miesto, podobné vonkajšie okolnosti a náš pocit, naša realita absolútne iná... To isté prostredie môže byť ako slzavým údolím, tak aj krajinou zázrakov. Voľba je na nás. Minulý rok sme boli na Kube. Okrem krásnej dovolenky a niekoľkých splnených veľkých snov sme mali možnosť byť na chvíľku pozorovateľmi života. Neviem, čím to je, ale niečo tam bolo inak. Chvíľu mi trvalo, kým som na to prišla. Ľudia, ktorí pracovali v hoteli, v okolí, v prístave či na letisku, boli príjemní, usmiati. Mali iskru v oku. Takú iskru, ktorá v premnohých očiach v našich zemepisných šírkach zmizla niekde na polceste medzi základnou školu a prvou hypotékou. Boli to ľudia, ktorí žili v chudobe, podobne ako väčšina ostrova. Mnohí z nich študovali a ovládajú napríklad 4 svetové jazyky, no teraz opekajú mäsko alebo robia palacinky v hoteli. Pre mnohých našincov by to bola potupa sveta a premárnené vzdelanie - no oni spolu žartujú, smejú sa a servírka s kuchárom nemajú problém napríklad spontánne si zatancovať na chvíľu salsu v rohu jedálne. Len tak – lebo dobrá hudba.
Zdá sa mi, že čím skôr by sme sa mali prestať vyhovárať. Na nedostatok, na peniaze, na systém, na to či ono. Oživiť sklesnuté pohľady, ktoré chodia každý deň po uliciach. Napriek prekážkam nezabúdať žiť. Zamerať sa na to dobré, zasmiať sa spolu a možno dokonca aj tancovať – len tak. Viac sa otvoriť a všimnúť si tie zázračné okamihy (občas sú naozaj kratučké ako žmurknutie), ktoré neprestajne prúdia okolo nás. Otvoriť sa a pochopiť, že si tieto okamihy dokážeme nielen sami tvoriť, ale tvoriť ich aj pre druhých. Len tak – pre radosť, pre krásu života, pre dostatok slnka v našich mysliach. Prajem nám všetkým, nech sú naše dni plné zázrakov.
Článok z knihy Rozprestri krídla
Zuzana Koščová
Foto: Dana Koreňová
0800 105 707 
