Náš najobľúbenejši príbeh „Lavička“!
Majka vymyslela výlet na pirátsku loď, plavili sme sa po Liptovskej Mare. Boli sme spolu s Jankou Tučekovou. Keďže som sa nezmestila vozíkom cez ten mostík so schodmi, tak ma chalani museli preložiť na lavičku pre posádku a vymyslieť, ako dostať môj vozíček na palubu. Janka ma poriadne zabalila do svietivej zelenej deky, ktorú nám dali. Janka nadšene prehovorila: „Ako pekne sedíš, Simi.“ Vážne, spočiatku sa mi sedelo dobre. No pretože bola tá lavica z dreva a ešte k tomu mriežkovaná, začala ma tlačiť. Hádam jej nebudem kaziť radosť, môj fajnový zado- ček je zvyknutý na mäkké podušky a vankúšiky. Musí si privyknúť aj na toto! Rozprávala som si v duchu. Ale postupom času sa bolesť začala stupňovať a mrvila som sa. Janka si to všimla a spýtala sa: „Zle sedíš?“ Nečakala na odpoveď a skúšala ma napraviť. Ale to bolo ešte horšie, lebo každý pohyb na lavičke ma hrozne bolel. Až mi vyhŕkli slzy, ale tie nevidela pre šiltovku, ktorú som mala na hlave. Keď Maťo Šima zbadal, že sa so mnou trápi, pribehol k nám a napravil ma. Janka sa ma opýtala: „Si už dobre?“ Ani som jej nestihla odkývnuť, už jej oponoval: „Myslím, že je problém inde.“ Janka sa obrátila ku mne: „Bolí ťa chrbtica z tej lavice?“ Pokrútila som hlavou. Nešťastná mi dala ďalšiu otázku: „Zadok?“ Horlivo som prikývla. „Nič, musím ju dať do vozíka,“ s týmito slovami ma Maťo zdvihol a odniesol do vozíka. Zvyšok času plavby a programu som si už užívala v pohodlí vozíka zababušená až po uši v neónovo zelenej deke.
-Simi
Prvé, čo ma napadá v súvislosti so Simčou, je asi aj prvé stretnutie so Simčou. Simča, pamätáš si, ako sme ti nevedeli dať piť? Ja si to dobre pamätám, ako sme sa trápili a nič, a ty stále smädná bola, sme sa báli, že nám uschneš. Ďalej si spomínam aj, ako som ti hlavu buchol o autobusové dvere . Ha-ha, prepáč. Spomínam si, že keď si mi prvýkrát napísala na FB a netušil som, že si to ty. Takisto s Maťom mám toho veľa, ako sa vždy bál a ja s mojím humorom, veď vieš. Katka ako každému väčšinou povie áno.... tak som sa jej raz pýtal: „Katka, dobre sa máš?“ Ona, že áno... „Katka a rada si v tábore?“ Ona zase áno... „A rada si, že ma vidíš?“ Ona áno... „A môžem si prisadnúť?“ A ona, že nieee.... Ha-ha, ma dostala... Alebo, ako sa Fifo zvykol vyzliekať. Či Ľubko, ako je sčítaný a veľa toho vie. Peťa zase je starostlivá a sebestačná. O tebe, Simča, ani nehovorím... múdra a charizmatická. Mám s vami veľa dobrých spomienok...
-Tomáš Antošík
Pamätáte si to?
S Jančim sme chceli ísť na animovanú rozprávku Šmolkovia 2 a nakoniec s nami išli aj Aďa s Mončou a Benčim. S Jančim sme sedeli vedľa seba. On si kúpil pukance, ale urobili mu skoro celé obhorené. Takže keď som sa náhodou na neho pozrela, tak som videla, že sa kyslo tváril po každom súste. Nakoniec ich krvopotne zjedol. Bol celý mastný (ruky a pusu mal mastnú). Zrazu mi zobral z ruky moju papierovú vreckovku a utrel sa ňou. Bol tak zaujatý tým filmom, že si neuvedomil, čo robil. Keď sa otočil ku mne a zbadal môj udivený pohľad, spýtal sa: „Čo ti je, Simi? Treba ťa napraviť?“ No potom si uvedomil, že drží mastnú vreckovku a pozrel mi na prázdnu pravú ruku a vtom mu došlo: „To bola tvoja, však?“ Ja som prikývla. Hneď mi dal novú a my sme sa snažili zadržať smiech. O chvíľu som sa šmykla trochu dole, blížila som sa ku kraju sedačky. Šťukla som ho do pleca, ale on nezareagoval, preto som to skúsila znova a stále nič. Som sa už bála, že spadnem, keď v tom momente Tomáš Beňo pribehol ku mne a podražene zasyčal na Jančiho: „Veď nevidíš, že padá?! Tak si zaujatý filmom, že je pre teba neviditeľná a okrem toho jej kradneš vreckovky! Ešte raz jej niečo urobíš, vymeníme si miesta.“ Po tomto výroku sa na mňa Janči ospravedlňujúco kukol, kým ma Tomi naprával. Keď film skončil, vyšli sme z kinosály a chcela som piť. Tak Monča naliala vodu do pohárika a vzala uteráčik, ktorý mi dávajú pod bradu. Už mi išla k ústam, keď vtom Janči dostal záchvat smiechu. Neviem, čo mu prišlo smiešne, možno tá vreckovka, alebo si spomenul, ako som kvôli nemu skoro spadla zo sedadla. Keďže ma dosť chytľavý smiech, tak sme sa začali smiať všetci. Smiali sme sa stále viac a viac a ľudia po nás pozerali, čo nám je. Asi si pomysleli, že nemáme všetkých päť pohromade, ale nám to bolo srdečne jedno. Po chvíli Monča so smiechom prehovorila: „Takto sa Simča nikdy nenapije, Janči.“ Janko sa už zadúšal smiechom: „Ja viem! Ale nech sa Simča prestane smiať prvá!“ Tak som sa horko- ťažko prestala smiať a konečne som sa napila.
-Simča
V Ľubkinom turnuse, pred rokmi, sme sa vybrali opekať na bystrickú kalváriu. Pekne sme sedeli v autobuse a tešili sa, keď autobus zrazu zastal pod kalváriou a šofér nám oznámil, že hore nemôže ísť, lebo sa tam s autobusom nevykrúti. Všetci sme ostali prekvapení a neveriacky sme vystúpili a pri pohľade, čo nás čaká, sme ústa nezatvorili. Bolo strašné teplo a nás čakalo vytlačiť všetkých na vozíkoch a spoločne vyjsť na kalváriu. Tešila nás ale myšlienka super opekačky, takže sme to s vypätím síl nejako, ako vždy, zvládli. Hore nás čakalo prekvapenie. Namiesto opekačky sme uvideli prenosný gril, nachystané špízy a zemiaky, čo nás potešilo, lebo na tie špízy sme sa všetci veľmi tešili a aj na zemiačiky. Pustili sme sa teda do čistenia zemiakov. Čo sa však nestalo. Nejako sme nevedeli rozkúriť v grile, chlapci to skúšali a keď sa im to nakoniec podarilo a dali sme tam zemiaky, tie zemiaky sa nie a nie upiecť. Nakoniec sme to už vzdali a chlapci Lieskovskí, ktorí boli strašne hladní, zjedli tie zemiaky aj surové. Všetci sme sa na tejto situácii zasmiali, veď mohlo byť aj horšie.
-Veronika Morvayová-
0800 105 707 
