„Už konečne nehľadaj dôvody, prečo sa to nedá. Namiesto toho nájdi spôsob, ako to urobíš,“ povedal mi raz Ivan a tieto slová ma sprevádzajú ako ozvena. Vždy som mala v zálohe niekoľko výhovoriek, prečo to či ono urobiť neviem. A vychádzajúc z faktu, že som jedna z Vás a uvažujeme viac-menej podobne, predpokladám, že tým trpí väčšina z Vás. „Mne lekár povedal...“ veta ostáva ticho visieť.
Čo povedal? V poslednej dobe akosi pričasto čítam o ľuďoch, ktorí majú prerušenú miechu a chodia. „Ja mám porušené centrum rovnováhy,“ skúsila som raz zdôvodniť, prečo nemôžem sama chodiť a stáť. „Postav sa,“ zaznelo rozhodne. Vstala som a Ivan do mňa drgol. A na moje veľké prekvapenie som sa iba zakolísala. „Prečo nepadneš?“ spýtal sa. „Máš predsa porušené centrum rovnováhy.“ Zistila som, že takýmito rečami veľa vody nenamútim. Prestala som s tým. Začala som žiť tak, ako mi káže staré toltécke učenie. Vlastne, nekáže, iba mi dáva tú možnosť. A nevravím, že sa mi to stopercentne darí. Ale viete, aký je rozdiel vo mne samej? Kedysi som nad vyslovenými slovami ani nemihla brvou. A dnes...
Základ je nájsť príčinu, potom môžeme pracovať na odstránení. Vážim slová a ak sa pošmyknem, buď to zistím sama, alebo mi to Ivan predloží ako valentínsku večeru. S láskou, pokojne... Veľmi veľa sa učím. Trpezlivosti hádam od času, kedy som sa prebrala z kómy. Všeobecnej láske o čosi kratšie. A pokore... Priznávam, ešte stále mi to nejde. Stále padám, vždy znova vstanem. Keď sa učím chodiť, je to viac ako zázračná činnosť, to mi verte, si neustále hovorím: „No a čo? Tak padneš. Veď zasa vstaneš a skúsiš to znova. Všetko sa učíme opakovaním – jesť, piť, chodiť, šoférovať, rozprávať...“ Aj ja sa učím. Neustále. A vždy je to lepšie a lepšie. Dokážem pochopiť strach ľudí šoférovať. Jednoducho si neveria. „Neveríš si? Tak sa na to vykašli!“ Existuje snáď lepšie povzbudenie? Ak niekto z Vás videl Cirkus Motýľ s Nickom Vujicicom, vie, že takto sa dá dosiahnuť oveľa viac ako ľútosťou kávičkovej kamarátky, ktorá sa zámerne vyhýba tomu, aby sa Vás dotkla...
Včera som po nie veľmi ľahkom dni stála v telocvični. Lebo som chcela. Okej, najradšej by som si ľahla, ale čo z toho? Vedela som, že ak zaspím, domov už neprídem alebo za cenu veľkých problémov. Tak som cvičila. Opäť na hrane svojich mož- ností, pretože viem, že o pár dní sa tá hrana sama posunie. Skúsila som si to. Pri jednom cviku ale Ivan stratil trpezlivosť. Alebo práve naopak – mal jej až veľa. Cítila som sa ako handrová bábika, rozumiem, že už nevedel, čo so mnou. „Dada, ak to nechceš robiť, nerob to. Nechceš chodiť, tak nechoď. Normálne sa na to vykašlime,“ povedal mi a zatriasol mnou, aby som sa prebrala. A zrazu som bola späť, vedomá si svojho cieľa. „Od zajtra nefajčím. Od zajtra cvičím. Od zajtra sa zdravo stravujem.“ Iste to všetci poznáte. Pokoj priatelia, aj ja to poznám. Len viem aj, že to „zajtra“ sa s takou obľubou posúva, až dokým žiadne zajtra už nasledovať nebude. Žiaľ, je to tak.
„Jediný deň, kedy vieš zmeniť svoj život, je dnes.“
Pre istotu som si to nalepila všade, nech to mám pred očami. Niekedy je ten zajtrajšok takým príjemným odkladom, no ak budeme donekonečna čakať na tú správnu chvíľu, tak nikdy nepríde. Miesto je tu a čas je teraz. Že v tom kostýme nemôžete cvičiť? Že v jedálni nemajú ktovieako zdravé jedlá? Že tú krabičku cigariet treba dofajčiť, to by predsa bola škoda vyhodiť. Nech sa páči, poprosím Vás o zopár ďalších dôvodov.
Vy ste strojcami svojho šťastia. Tak ako ja. Kto nám zakáže byť šťastným tu a teraz? Práve v tejto chvíli zmeniť svoj život... Taká osoba naozaj existuje – vidíte ju každé ráno v zrkadle.
Dagmar Sváteková
Marec 2015
0800 105 707 
