Alžbetka ležala vedľa neho, no dračica Agrafeňa bola hodný kus od nich pod obrovským slnečníkom. Zúbok a Chvostík sa hrali v piesku.
„Asi sa pridám k nim. Ty sa vráť rýchlo domov za svojimi kamarátkami. Maj sa,“ Mária kývla Aquabell na rozlúčku. „Už idem, musím sa poponáhľať. Hádam sa ešte uvidíme.“
Potom sa ponorila pod hladinu a odplávala. Mária si ľahla vedľa Alžbetky. Nechala sa vyhrievať slniečkom, ktoré jej vysušilo plavky aj premočené vlasy. Ako tak vedľa seba ležali, Mária Alžbetke vyrozprávala všetko, čo zažila s Aquabell v ich podmorskom svete. Alžbetka jej v duchu trošičku aj závidela. Vedela totiž, že nemôže ísť pozrieť ten prekrásny podmorský svet. Len si predstavovala, ako to tam asi vyzerá. Na Máriu nakoniec doľahla únava a pomaly zaspala. Škola plná nepoznaného Týždeň ubehol ako voda a vo vile všetci balili svoje kufre. Bolo to v nedeľu ráno. No nedeľná pohoda tu vôbec nevládla, lebo večer mali odchádzať z toho prekrásneho miesta. Mária potom odbehla na pláž. Chcela si poslednýkrát pobehať bosými nohami po jemnučkom piesku. Dokonca si nadvihla dlhé šaty, ktoré jej siahali až po členky. Nechala more, aby jej pošteklilo svojimi vlnami bosé nohy. Takto tam zotrvala, až kým nezačalo zapadať slnko. Obloha menila farbu z bledomodrej na oranžovú. Povedala si, že ešte chvíľku zostane a potom pôjde za ostatnými. Aj tak už mali odlietať, no stále dúfala, že sa s ňou príde rozlúčiť Aquabell. Keď už vzdala dlhánske čakanie a otočila sa na odchod, z ničoho nič vystrekol gejzír vody. Už aj vedela, koľko bije.
S úsmevom sa otočila a od radosti zvolala: „Aquabell. Konečne si tu, už som si myslela, že sa so mnou neprídeš ani rozlúčiť!“ „Aaale, to by som ti neurobila,“ protirečila jej Aquabell, vynárajúc sa z vody.
„Takže ahoj, Mária, a maj sa pekne. Som rada, že som ťa spoznala a dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme.“
„Ďakujem, Aquabell. Aj ty sa maj dobre. A daj mi o sebe vedieť.“
Len čo to dopovedala, začula, ako na ňu Agrafeňa kričí. Tak posledný raz zakývala Aquabell a utekala k vile.
„Kde si toľko, Mária?! Už pred piatimi minútami sme mali byť na ceste,“ privítala ju prísnym pohľadom.
„Prepáč, chcela som sa rozlúčiť s Aquabell. Ale veď nemeškám až tak dlho.“
O malú chvíľu sa vzniesli k oblohe a leteli domov. Cesta trvala len pár hodín. Mária sa už tešila na čarodejníkov Kúzlovcov. Myslela si, že Dlhofúz so Žofiou už poznajú spôsob, ako ju dostať domov. Nevedela sa dočkať, keď zočí svojho strýka Alojza, najlepšiu kamarátku Evu a doktora Martina. No ani vo sne netušila, že to nebude tak skoro. Blížili sa k cieľu a ona sa nevedela dočkať, keď sa dotknú zeme. Hneď ako zosadli, Mária sa hodila okolo krku Žofii a Dlhofúzovi. Tí ju tiež vrúcne objali. Dlhofúz zobral jej kufor a rozlúčil sa s drakmi. Po bezmäsitej neskorej večeri, ktorá chutila vynikajúco, Žofia ešte pripravila ovocný šalát. Dlhofúz frflal, že chcel niečo mäsité. Žofia naňho prísne pozrela a pripomenula mu zdravú výživu. Bola na neho veľmi nahnevaná, lebo by jedol mäso ráno, na obed i večer. A to predsa nie je s kostolným poriadkom! Keď dojedli, oznámili Márii, že sa s ňou musia vážne porozprávať. Išli do pracovne a tam si sadli na pohodlnú sedačku.
Slova sa ujal Dlhofúz: „Keďže sme, naša milá Mária, bohužiaľ, ešte neprišli na to, ako ťa dostať späť domov, musíš ísť do školy.“
„To je škoda. Ale, ako poviete,“ prekvapivo rýchlo sa s tým zmierila.
„Prihlásili sme ťa na strednú školu. Môžeš si vybrať odbor, aký budeš chcieť...“
„Počkať! Ja som len piatačka na základnej škole! To je proti logike a ani ma tam neprijmú.“
Nechápavo na nich pozerala. Obaja vybuchli smiechom. Prvá sa spamätala Žofia.
„Zlatko, ty si zabudla, že si v inom svete? Tu platia iné pravidlá. Tu u nás si iba štyri roky na základnej škole, ale strednú študuješ šesť rokov.“
„Aha, tak fajn. A aké odbory tam sú?“ zaujímalo ju.
„Môžeš si vybrať z týchto odborov, čarodejníctvo, literárna múza a tiež výtvarná múza. Tam je maľba aj sochárstvo. Alebo si vyberieš, že budeš víla počasia,“ Dlhofúz to všetko vysypal ako z rukáva.
„Vyberám si literárnu múzu. A kedy nastupujem?“ spýtala sa bez rozmýšľania.
„Už zajtra,“ s úsmevom na perách jej odpovedal Dlhofúz.
„Čože?!“ skríkla. „To mi vravíš len tak a ešte k tomu sa na mne bavíš?!“
„Neboj sa, všetko máš na zajtrajší deň pripravené vrátane šiat. Ale poďme už spať, skoro vstávame, už o šiestej.“ Tak šli každý do svojej izby. Mária si našla na zemi vedľa stolíka elegantnú školskú tašku. V nej bolo všetko potrebné od dosiek na zošity po písacie potreby. Na posteli ležali prekrásne šaty, ktoré mali farbu čerstvo natrhaných rubínových ruží. Mali jemný výstrih, rukávy boli šité tak, aby siahali tesne nad lakte. V páse boli nazberané. Opatrne ich zobrala a zavesila na vešiak do skrine. Potom si šla ľahnúť. Práve začalo svitať, keď sa prebudila. Zrak jej padol na budík. Ručičky ukazovali šesť hodín. Mária vstala, postlala si posteľ a šla zobudiť Žofiu a Dlhofúza. Začali sa chystať.
Keď boli hotoví, naraňajkovali sa. Potom sa ponáhľali do školy, aby nezmeškali zapísať Máriu. Škola stála neďaleko od domu Kúzlovcov. Bolo to asi desať minút peši. Budova bola stará, no zachovalá. Patril k nej aj park s lavičkami, kde sa študenti mohli učiť. Vošli dnu a hľadali miestnosť, kde sa mal konať zápis.
Nakoniec našli dvere, na ktorých bola zavesená tabuľka s nápisom: Zápis študentov a študentiek. Vstúpili a na ich veľké prekvapenie nebola veľká rada. Mária sa ani nepozrela na svojich budúcich spolužiakov a spolužiačky.
Ako tak stáli, Žofia sa jej spýtala: „Si si istá tým odborom, čo si si vybrala? Poriadne si to rozmysli, lebo ťažko je potom prestúpiť na iný.“
„Nemaj obavy, som si absolútne istá,“ sebaisto odvetila. Len čo to dopovedala, už ju aj volali. Pristúpila k veľkému drevenému stolu. Až teraz si všimla, že celá miestnosť je vymaľovaná na oranžovo. Pekná a veselá farba, mám ju rada... „Slečna, tu máte prihlášku a zoznam odborov. Vyberte si jeden z nich. O chvíľku si vás zavoláme,“ vytrhla ju z myšlienok jedna krásna pani. Bola to víla, asi učiteľka. Pokračovanie nabudúce
0800 105 707 
