Prehováral Rolanda, aby sa s Máriou nezasnúbil a našiel si inú. Naivne dúfal, že Roland to príjme a nájdenie si druhej dievčiny mu bude trvať dlhší čas. Lenže Roland sa svojej lásky nevzdal. Plánoval Máriu čo najskôr požiadať o ruku. Vedel, že jeho otec by s tým súhlasil. Veď sa tešil z ich šťastia. A tak nedal na Damiánove reči. Ale Damián bol veľmi zlý a zákerný, vymýšľal si klamstvá, aby ich rozdelil. Nakoniec Máriu uniesol a zatvoril do tajnej miestnosti, do ktorej mohol vstúpiť len on ako kráľ.
Tam ju trápil svojimi zlovestnými rečami: „Myslíš, že nechám v tejto krajine človeka?! To si na veľkom omyle! Urobím všetko preto, aby ste sa nezosobášili, to ti prisahám!“
Mária silným hlasom odvetila: „Zabudli ste, že už som rozprávkovou bytosťou. Stala som sa ňou, keď som vyštudovala strednú čarodejnícku školu v odbore literárna múza. Nikdy sa vám nepodarí nás s Rolandom rozdeliť!“
„To je jedno, ale stále si pre mňa len úbohý ľudský červ, ktorý nie je hodný úcty! A ty teraz, moja milá, napíšeš Rolandovi list, v ktorom ho odmietneš. A aby to bolo presvedčivé, napíšeš, že sa staneš divožienkou. Prečo? Chceš zabudnúť na svoje trápenie.“
„To nikdy neurobím,“ povedala hlasne.
Damián sa zlostne prechádzal po miestnosti, šla z neho hrôza. No Mária nedala na sebe znať, že jej naháňa strach.
„A ako ma chcete k tomu prinútiť?“ spýtala sa a jej hlas naberal na intenzite.
Schytil ju silno za zápästie a zasyčal: „Veľmi jednoducho, moja milá. Ak to neurobíš, prídeš o svojich najbližších. Zmárnim všetkých, na ktorých ti záleží, Žofiu, Dlhofúza, Anastáziu, Kristiána a nakoniec aj tvojho milého!“
Po týchto slovách klesla na stoličku a zvolala: „Je mi z vás zle! Kvôli moci by ste zabili aj vlastného synovca?!“ „Bezpochyby! Máš čas do siedmej! A ja si idem nachystať svoj meč, musím si ho predsa riadne nabrúsiť. Tak večer, zlatíčko.“
Odchádzal s hlasným smiechom, ktorý sa ozýval celým palácom. Po jeho odchode Mária dlho hľadela do prázdna. No napokon trasúcimi sa rukami zobrala brko a papier.
Začala písať: Milý Roland, chcem zabudnúť na svoje trápenie, preto som sa rozhodla odísť do lesa a stať sa divožienkou. Rozchádzam sa s Tebou, je to najlepšie rozhodnutie. Prosím, pochop, že to robím hlavne pre Teba. Nehodíme sa k sebe. Rešpektuj, prosím, moje rozhodnutie a viac ma nehľadaj. Mária
„Veru, presvedčivo si to napísala,“ komentoval Damián list, keď si ho prečítal. Ona nepovedala nič, len prikývla s kamennou tvárou. Zlý kráľ spokojne zabuchol za sebou dvere. V paláci bola zatvorená už viac ako dva týždne. Dúfala, že Rolandov strýko dostane rozum a pustí ju, to sa však nestalo. Kráľ odišiel na poľovačku a tu sa našej hlavnej hrdinke naskytla príležitosť ujsť. Mária schytila mohutnú drevenú stoličku a rozbila oblok. Z prikrývky si urobila lano a ušla. Zamierila rovno domov ku Kúzlovcom. A tam našla aj Rolanda. Všetci sa potešili, keď ju zočili. Hneď sa pustila do vysvetľovania, opísala Damiánovo správanie a hrozby i to, že musela napísať Rolandovi list, aby ich pred ním ochránila. Roland neváhal, hneď nasadol na koňa a cválal do paláca vydať strážcom rozkaz, aby zatvorili jeho strýka do žalára. No Damiána si našla spravodlivosť sama, v lese ho roztrhal medveď. To bol koniec všetkým intrigám a Roland s Máriou boli opäť šťastní.
Svadobný dar
Jedného pekného dňa sedeli Roland s Máriou na zlatej lavičke pod jabloňou pred domom Dlhofúza a Žofie. Mária si na seba obliekla šaty, ktoré jej vyčarovala najlepšia priateľka na ich prvú schôdzku. Roland chcel byť moderný. Dal si bielu košeľu, čierne sako, tmavomodré rifle a elegantné čierne topánky. „Chcem sa ťa niečo spýtať,“ prehovoril tajomne. „Počúvam,“ nežne zašepkala.
Dlhofúz, ktorý ich s napätím sledoval cez oblok, tušil, čo má na srdci. Zrazu mu hlavou blysol nápad, žeby okolo nich, ako tam sedeli, vyčaroval ruže. A boli by červenej farby a poukladané do tvaru srdca. No nemohol si ani za svet spomenúť na to správne zaklínadlo, ktorým by ich vykúzlil. Po chvíľke mu prišlo na um. Roland už-už siahal do vrecka na saku, keď čarodejník Dlhofúz začal rýchlo čarovať. Odriekal zaklínadlo. No keď uvidel, čo vykúzlil, mal chuť sa plesnúť o zem. Naši zaľúbenci sa zrazu ocitli v kaluži blata. Nechápavo na seba hľadeli. Ničomu nerozumeli.
Dlhofúz otvoril okno a zvolal: „Prepáčte, tak toto mi nevyšlo! Ale môžete pokračovať a ja zatiaľ pohľadám Knihu zaklínadiel. Než sa nazdáte, všetko bude na svojom mieste, sľubujem.“
„Len aby, bola by škoda týchto krásnych šiat,“ poznamenala Mária.
„Môžem pokračovať?“ Rolanda neodradilo ani blato. „Hm, hm, hm, je to také neodkladné, že to musí byť práve teraz, keď sme celí zablatení?“ V jej hlase bolo cítiť podráždenosť. Nádherné šaty boli zničené. „Len ma nechaj dohovoriť,“ bol neodbytný a siahol do vrecka. Našťastie, vo vrecku blato nebolo. „Vezmešsi ma?“ opýtalsa, vyťahujúc fialovo-striebornú škatuľku. Otvoril ju, zablysol sa zlatý prsteň s diamantovým štvorlístkom.
„Zásnuby v blate... Zaujímavé! Áno! Ten prsteň je prekrásny! Ale aj bez neho by sme sa zaobišli. Rada sa stanem tvojou ženou. Ľúbim ťa.“
Len čo to dopovedala, znovu sedeli na lavičke pod rozkvitnutou jabloňou. Okolo nich boli poukladané ruže do tvaru srdca. „Aj ja teba,“ pobozkal ju na pery.
O necelé tri týždne prišiel deň „D“. Obloha bola krásne modrá, slniečko veru poriadne hrialo, tráva nežne hladila bosé nohy. V dome u Kúzlovcov bola v plnom prúde príprava nevesty. Žofia a Anastázia najprv Máriu obliekli do šiat. Prekrásne jednoduché šaty mali výstrih v tvare srdiečka, posiaty dookola diamantmi. Úzka sukňa siahala tesne nad zem a na jej konci bol jemný volánik. Keďže bolo horúce leto, šaty ušili zo saténu bielučkého ako sneh. Potom sa pustili do účesu. Márii nechali rozpustené vlasy, len sem-tam do nich pripli drobnučké perličky. Najväčšou ozdobou bola strieborná korunka. Anastázia a Žofia mali rolu družičiek. Mária im vybrala zlaté šaty ž po zem. Blížil sa súmrak. Keďže sa sobáš mal konať cezeň, rýchlo vyšli pred dom. Tam ich trpezlivo čakal Dlhofúz. V čiernom obleku so zlatou kravatou a s dlhými upravenými fúzami bol na nepoznanie.
Spoza domu vykročila nejaká postava a prehovorila: „Och, vyzeráš ako ozajstná princezná, Mária.“ Mária hneď spoznala Kristiánov hlas. Nadvihla si šaty a hodila sa mu do náručia. Bol oblečený rovnako ako čarodejník Dlhofúz.
„Aj ja ťa rád vidím, chýbala si mi na cestách. Ale dávaj si pozor na šaty, ešte musíš ohúriť Rolanda,“ a aj on ju silno objal.
„Som najšťastnejšia na svete, že budeš pri mne v tento môj dôležitý deň. Napísal si mi totiž, že nevieš, či sa ti podarí prísť,“ trochu vyčítavo mu povedala. „Ale, no... Akoby si nevedela, že nie vždy myslím všetko vážne. Priniesol som ti malý darček. Si naň zvedavá?“
Ledva to dopovedal, za jeho chrbtom sa objavil Pegas so striebornou hrivou.
„Och, ten je ale krásny. A aké má hebučké krídla. Ako sa volá?“
Hneď k nemu pristúpila a pohladila ho po nádherných strieborných krídlach.
„Patrí medzi najvzácnejších. Vyberal som ho presne na túto udalosť. Ponesie ťa aj s Dlhofúzom k oltáru. Dal som jej meno Penelope,“ hovoril jej s nehou a priateľskou láskou, že Márii z očí až slzy vyhŕkli.
„Ďakujem,“ šepla. Na viac sa nezmohla.
„Už musíme ísť,“ Dlhofúz ju chytil za plece.
Žofia, Anastázia a Kristián šli dopredu, lebo družičky s družbou majú byť pri oltári ako prví. Dlhofúz s Máriou počkali ešte chvíľu. Potom si Mária vysadla na Penelope, tak ako si sadali na kone princezné a kráľovné. Dlhofúz si sadol za ňu.
Keď sa vzniesli k oblohe, riekla:„Z celého srdca ti ďakujem, že dnes zastúpiš môjho strýka Alojza.“
„Dúfam, že mi preukážeš tú česť a budeme mať tanec ako otec s dcérou,“ s nádejou odvetil.
„Samozrejme, veď si mi ako otec už viac ako šesť rokov.“ Ďalej leteli mlčky.
Keď sa už blížili k najväčšiemu stromu, pod ktorým sa mal konať obrad, spomalili a začali klesať k zemi.
„Pripravená?“ spýtal sa jej. „Hm, asi áno“so smiechom a plná šťastia odvetila Dlhofúzovi.
To už zastali pred koberčekom z čerstvo natrhaných kvetov, po ktorom mali spoločne kráčať k oltáru. Po bokoch sedeli svadobčania na ozdobených stoličkách. Zaznela svadobná fanfára. Penelope pomaly kráčala. Keď prišli k Rolandovi, zastala. Dlhofúz pomohol Márii zosadnúť. Chytil ju za ruku a odviedol k Rolandovi, ktorý z nej nemohol spustiť oči. Bola prenádherná.
„Nespomínala si, že ťa bude niesť Pegas,“ zašepkal udivený Roland pri pohľade na to krásne stvorenie.
„Ja som to vôbec netušila, ale to je nadlho,“ tiež zašepkala. To už sa začal obrad. Bol krátky. Počas neho a pri gratuláciách k sobášu Bonifác so svojou dračou rodinou hádzali lupienky kvetov na Máriu a Rolanda. Svadobná hostina bola v plnom prúde. Konala sa v paláci. Pred polnocou Roland zavolal k sebe Máriu, Žofiu, Dlhofúza, Anastáziu, Kristiána a Bonifáca s rodinou.
Pristúpil k Márii, otvoril pravú ruku a prerušil ticho: „Pamätáš si na toto?“
Poznala tú vec. Zlatý prsteň s anjelom sa blyšťal ako v ten deň.
„Ako by som si to nepamätala? Vďaka tomu som tu. Viac ako šesť rokov. Ale neviem, čo tým chceš povedať,“ uprela na neho zrak.
„Vieš, ja si môžem želať pre moju ženu to, čo si najviac praje, aj keď už je jedna z nás. Písal to môj otec v liste, ktorý mi zanechal. On si to prial.
Už je čas vrátiť sa domov. Tvoj strýko Alojz ťa potrebuje. Je vážne chorý. No má to jeden háčik. Vrátiš sa sama, ja nemôžem prejsť cez prsteň. Mám voľný prechod do sveta ľudí, pretože som sa tu narodil, tak ako ostatní. My za tebou budeme chodiť,“ s hlbokým nádychom si nastokol prsteň na prst. Rýchlo pokračoval, aby mu Mária nestihla skočiť do reči.
„Takže my sa nelúčime. Som hrdý na to, že si mojou ženou, si silná. Milujem ťa.“ Otočil prsteňom na prste a želal si, aby sa Mária vrátila domov.
Ešte stihla zachytiť: „Ber to ako svadobný dar.“
Mária sa odrazu ocitla vo svojej izbe. Všetko zostalo nedotknuté. Všetko bolo ako predtým, než sa ocitla v rozprávkovej krajine. Nemohla uveriť, že je znovu doma po toľkých rokoch, v očiach sa jej zjavili slzy šťastia. Roland, krajší svadobný darček si mi ani nemohol dať! Zo srdca ti ďakujem! Jej pery vykúzlili ten najúžasnejší úsmev.
Alojz spal na jej posteli. Zabudol zhasnúť svetlo ako vždy. Vyzeral veľmi zúbožene, na tvári sa mu usadilo mnoho vrások.
Pohol sa, oči mu zaklipkali a uzrel ju. „Kto ste, mladá slečna?“ vydesene na ňu hľadel.
„To som ja, strýko, tvoja Mária. Som tu ešte doma?“ odvetila mu s úsmevom. Poriadne sa prizrel. V jej očiach, ktoré jej žiarili ako iskričky, spoznal svoju milovanú Máriu.
Nesníva sa mi? Neuveriteľné!Je to naozaj ona...
Kde bola celé tie roky? A prečo má oblečené svadobné šaty? Istotne mi všetko vysvetlí.
„Áno, samozrejme... Moja Mária,“ so slzami tečúcimi po tvári ju vrúcne objal.
Toto bol koniec príbehu o Márii a jej čarovnom prsteni.
Ako vznikla kniha Mária a čarovný prsteň?
Hovorí autorka Simone Sophie Stewart: „Jeden kamarát ma presvedčil, aby som skúsila napísať knihu. Mala mu byť aj venovaná. No bohužiaľ, vymazala som ho zo svojho života, pretože ma veľmi sklamal svojím správaním. Po čase som si uvedomila, že aj tí ľudia, ktorí vás sklamú, pravdepodobne vnesú do vášho života nejaký význam. Možno nebyť jeho, tak tento príbeh nenapíšem. Preto aspoň takto ho chcem srdečne pozdraviť a poďakovať sa mu. Dúfam, že túto knihu bude čítať. Podľa môjho názoru žiadne dielo sa nedá len tak vymyslieť. Autora musí niečo inšpirovať. Mňa inšpirovali charaktery ľudí v mojom blízkom okolí, najmä troch najbližších priateľov z občianskeho združenia PONS. Dovolím si ich menovať. Hlavná hrdinka nesie krstné meno po Márii Laukovej, ktorá v živote pre mňa veľa urobila. A najlepší priatelia hlavnej postavy sú opísaní podľa Zuzany Tučekovej a Tomáša Antošíka. Obaja sú skvelí! Všetko ostatné potom nebol problém vymyslieť. Samozrejme, verím, že taký obetavý a nesebecký manžel, akého má Mária Hrušková v mojej knihe, na mňa ešte len niekde čaká. Za úžasnú podporu ďakujem mojim rodičom a všetkým najbližším priateľom z PONS-u.“
Ak má niekto záujem o túto knihu, neváhajte nás kontaktovať. Zakúpením knihy podporíte autorku, ktorá je na vozíčku a potrebuje pomoc.
0800 105 707 
