Úryvok z knihy Mária a čarovný prsteň - Utekajúce roky

Po celej rozprávkovej krajine bola vychytenou literárnou múzou. Samozrejme, Anastázia za ňou nezaostávala. Neprešiel jediný večer, ktorý by sa nepozrela pomocou krištáľovej gule, ako sa má jej strýko Alojz. Ten sa postupne zmieroval s  tým, že sa už nikdy nevráti domov a viac sa neuvidia. Ale predsa v jeho očiach bolo vidieť maličkú iskierku nádeje. Máš pravdu strýko, nádej, tá umiera posledná, pomyslela si smutne Mária. Zo smutných chvíľ ju vytrhávali stretnutia s Anastáziou a Kristiánom. Chodievali často na prechádzky po krásnom parku, ktorý stál pri hostinci. Stromy cez deň rozkvitali. Vyzerali ako zástup neviest. Potešenie na ne pozerať, človek hneď pookrial. Keď prichádzala čierna noc, kvety zo stromov začali opadávať. Vánok ich zavial na vydláždený chodník, ani kúsok nevynechajúc. Vtedy sa všetci vyzuli z topánok, nemuseli sa obávať, že si porania bosé nohy. Hrubá vrstva bielučkej voňavej a mäkulinkej pokrývky bola na dotyk veľmi príjemná a upokojujúca. A  Žofia s Dlhofúzom? Stáli pri nej v  každej chvíli a vo všetkom ju podporovali. Tí dvaja len tak rástli pýchou, pretože v škole dosahovala vynikajúce výsledky. Už bola ako ich, ujali sa jej v  jej ťažkej chvíli. A  to platilo aj z  Máriinej strany. Tu si našla druhú rodinu, týchto dvoch a Anastáziu s Kristiánom. Tieto bytosti z rozprávkovej krajiny jej dodávali silu. Takto utekali dni, týždne, mesiace, roky a Mária rástla a rástla. Blížili sa jej osemnáste narodeniny. Dospievala v krásnu dievčinu. Stávala sa z nej žena. K jej snu vrátiť sa domov, domov do jej sveta, sa pridala ďalšia túžba, túžba po láske.

Osudové stretnutie
Pršalo. Mária sa práve chystala na stretnutie s  Anastáziou a Kristiánom. Namaľovala sa, obliekla a učesala sa. Vyšla z domu a šla cez park. Dáždnik si nezobrala, lebo vedela, že v  parku nikdy neprší. Dúfala, že dovtedy, kým cezeň prejde, prestane. Rýchlo doň vbehla. Na tomto prekrásnom mieste slniečko šteklilo po tvári. Už pomaly vychádzala z parku, keď sa za jeho hranicou spustila silná búrka. Cúvla. Som ja ale hlúpa! Karhala sa v duchu. „Nemáte dáždnik, slečna?“ Len ju tak myklo, keď sa spoza kríkov, kúštik od nej, vynoril neznámy mladík.
„Ale ste ma vyľakali! Nie, veru nemám,“ riekla Mária sklamaným hlasom.
„Nechcel som vás vyľakať, hlboko sa ospravedlňujem. Ja mám dáždnik, môžem vás odprevadiť? Kam idete?“ ochotne sa ponúkol.
„Mám stretnutie s priateľmi v hostinci. Je to blízko čarodejníckej strednej školy.“
„Poznám to tam. Poďme,“ pohotovo odpovedal.
Cesta ale trvala dlhšie. Celý ten čas sa rozprávali o svojich záľubách, o škole, o priateľoch, ale aj o  budúcnosti. Ako tak kráčali, začalo byť jasnejšie a jasnejšie, až na oblohe nebolo ani mráčika a slniečko začalo riadne hriať.
Keď zastali pred vychýreným hostincom, neznámy povedal: „Sme tu, ako rýchlo ubehla cesta. Mohol by som vás ešte niekedy vidieť? Pôjdeme spolu do parku? Prosím, súhlasíte?“
„Hm... Možno, ak mi prezradíte vaše meno,“ riekla váhavo Mária.
„Moje meno je Roland, slečna. A vy, aké ste dostali meno?“
„Mária.“
„Môžete prísť zajtra do parku, Mária?“
„Neviem, ani sa dlhšie nepoznáme a...“
„Prosím!“
„Nie je to vhodné, stretávať sa potajomky. Čo keby som so sebou zobrala aj mojich najlepších priateľov? Urobíme si priateľské posedenie,“ navrhovala Mária.
„Hm... Ako chcete.“
„O koľkej?“
„Večer o siedmej.“
„Dobre, budeme tam.“ S týmito slovami vošla Mária do hostinca.
Aj on si šiel po svojom. V hostinci bolo prázdno.
Nikde ani nohy, iba Anastázia sedela hneď za prvým stolom. Kristián sa preoblieka vo svojej šatni, preletelo jej mysľou. Sadla si na druhú stoličku hneď vedľa Anastázie.
„Kde si toľko? Meškáš už dvadsať minút! Ako si išla, ešte k tomu bez dáždnika a pritom si úplne suchá? To nie je možné! Veď ešte pred malou chvíľkou lialo ako z  krhly,“ začala ju Anastázia spovedať, hoci sa Mária ešte nestihla ani poriadne usadiť.
„S niekým som sa zahovorila... A ten niekto mal aj dáždnik,“ váhavo začala Mária.
„Predpokladám, že ten niekto mal aj meno,“ vyzvedala, žmurkajúc na ňu svojimi veľkými očami.
„Roland,“ rýchlo odvetila.
„Romantické meno,“ zasnene riekla Anastázia.
„A  zajtra máme stretnutie, veľmi naliehal, tak som privolila... Pôjdeme tam všetci traja,“ oznámila jej.
„Čože?! Pokojne mi vravíš, že my s Kristiánom ti máme robiť garde? A ešte k tomu na rande?!“ pustila sa do Márie.
„No, ja by som to tak nenazvala, že ,rande‘. Skôr by som to nazvala novým začínajúcim sa priateľstvom,“ opravila Mária Anastáziu.
„Nič som nepovedala,“ zodvihla ruky na znak vzdávania sa.
„Veľmi rád si ho preklepnem,“ ozval sa Kristián, ktorý stál za nimi už dlhšiu dobu. Nechtiac si totiž vypočul takmer všetko. Máriu s Anastáziou len tak myklo.
„Prepáčte, to som nechcel,“ ospravedlnil sa a  pritom nahodil nevinný pohľad.
„To nič,“ odvetili obe naraz.
„Tak, o koľkej tam máme byť?“ opýtal sa bojovým tónom. Z jeho hlasu bolo cítiť obavy.
"Kristián, pokoj,“ pristúpila k  nemu Mária a objala ho.
„Hi-hi, Anastázia zasa veľmi preháňa. To bude náš nový kamarát. Netreba sa hneď na neho takto chystať. Jasné?“ Máriino objatie opätoval.
„Dobre, ale stále ste mi neodpovedali, o koľkej tam máme byť.“
„Večer o siedmej,“ oznámili mu jednohlasne.
„Už sa teším,“ usmievajúc sa pustil Máriu zo svojho náručia.
„Ach jáj, ale teraz nemôžeme nikde ísť. Znovu začalo pršať,“ skonštatovala Mária, pozerajúc sa von cez oblok, a  rýchlo zmenila tému. Tak ostaneme tu,“ pohotovo našiel odpoveď.
Sadli si k Anastázii a rozprávali sa až do neskorého večera. Keď prišla domov, Dlhofúz ajso Žofiou dávno spali. Čarodejovo hlasné chrápanie sa ozývalo po celom dome. Priam sa celý dom otriasal. Mária šla do kúpeľne a umyla sa. Potom si vo svojej izbe obliekla pyžamu a ľahla si spať.

Pokračovanie nabudúce