Klamala by som, ak by som tvrdila, že som voľakedy nepatrila do tej istej kategórie. No ako čas ubiehal, formovali ma moje životné skúsenosti. A dostali ma tam, kde som teraz. Pochopila som naozaj veľa a som v tomto na seba pyšná. Nepotrebujem na svoj život žiadne príručky a ani stopercentné návody. Už viem, ako chcem žiť a presne tak žijem. Držím sa zlatej strednej cesty, občas lietam, občas padám. Ale nie o tomto chcem písať. Chcem vám porozprávať o niečom inom. O náhodách, ktoré nie sú náhody, o umení žiť aj keď sa človeku žiť nechce, o sile, ktorá vychádza z nás, nie z poučiek. O tom, že vždy to môže byť horšie, že problém je tak veľký, aký význam mu dáme my, že problém môže byť tak malý, ak sa mu postavíme čelom. O sile žiť...
Porozprávam vám príbeh človeka, ktorý v mojom živote zastáva významné miesto. Je to príbeh dvoch životov...
To, čo bolo...
"Odmalička som bol veľmi aktívny a neposedný chlapec. Tieto moje vlastnosti ma viedli k naplneniu môjho detského sna stať sa futbalistom. Od piatich rokov boli tréningy mojím každodenným programom. Usilovnosť a snaha priniesli svoj prvý veľký úspech keď som mal 16 rokov. Hral som 1.dorasteneckú ligu za Spartak Trnava. Po úspešnej maturite na gymnáziu v Trnave som pokračoval v štúdiu na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave. Moja kariéra futbalistu sa tiež pekne rozvíjala pôsobil som v 1.dorastenejckej lige Interu Bratislava. Mojím veľkým úspechom bolo hráčske pôsobenie v I.lige za Inter Bratislava a to za seniorov. V roku 2001 som už mal vysokoškolský diplom v ruke a môj manažér mal pre mňa pripravenú zmluvu so zahraničným klubom, mal som začať hrať v 2. francúzskej lige. Môj sen bol na dosah ruky a ja som veril, že naplním všetky svoje túžby."
To čo sa stalo a to čo je...
"Dňa 27. júla 2001 sa ale všetko zmenilo a ja som sa ocitol vo svojom druhom živote. Ako každý deň aj v to osudné ráno som išiel autom na tréning. Ale to ráno bolo iné, chcel som len predbehnúť auto predo mnou. Dostal som defekt pri predbiehaní, vyletel som z miesta vodiča. Našli ma až 40 metrov od auta v kaluži krvi. Môj zdravotný stav bol veľmi vážny a všetci len čakali či budem žiť. Diagnóza: smrteľná – silný opuch hlavy, zvnútra krvavé oči, zošitý na viacerých miestach, upchaté pľúca, zlomené hrudné stavce, pohyb jednou rukou na 10 sekúnd a dosť. Pravá ruka vôbec žiadny pohyb a telo tiež nie. 17 kg dole, prežitá klinická smrť. Dotrhaný na mnohých miestach - toto je len pár detailov z môjho stavu. Po troch týždňoch v kóme som otvoril prvý krát oči a snažil som sa pochopiť čo sa stalo. Strávil som veľa času v nemocnici a premýšľal som – „Ako budem ďalej žiť!“ Na výber boli len dve možnosti. Buď zostanem ležať v posteli a budem premýšľať nad tým čo už nedokážem zmeniť, alebo sa postavím tvárou tvár realite a budem bojovať. Rozhodol som sa pre boj, nespočetne veľa mesiacov som naberal fyzickú a hlavne psychickú silu. Moja bojovnosť ma dohnala k myšlienke pokračovať v aktívnom športe. Možnosti boli otvorené. S pomocou ľudí so Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov som sa rozhodol pre tenis na vozíku. Tak sa začala moja druhá šanca športovca – tenistu na vozíku."
Tak, čo poviete?
Potrebujete hľadať návody ako žiť? Ešte stále máte pocit, že ten váš život je ten najhorší, že vaše problémy sú tie najväčšie? Ja viem, vždy sú... Všetko naše je naj naj naj...
Nuž, pre mňa je toto príbeh naozaj o umení žiť. O sile a chuti bojovať, nevzdávať sa a ísť ďalej. Nájsť aj v tom zlom to dobré. Zmieriť sa s osudom, usmiať sa a povedať si, že život sa dá aktívne a kvalitne prežiť nielen na nohách, ale aj na kolesách.
Som dosť súcitný človek a pohľad na mnoho vecí mi vháňa do očí slzy. No pri Tomášovi som nemala chuť plakať ani raz. Nie preto, že by ma jeho životný príbeh nedojal, naopak, dojal a statočne. Ale preto, lebo na tomto človeku nenájdete nič, prečo by ste mali súcitiť. Je rovnaký ako ja, ty, on či ona... Len nechodí. Vozí sa, ako mi vždy s úsmevom povie, na svojom „kočiariku“. Je ako uragán energie a niekedy mám pocit, že ho treba brzdiť. Muž, čo sa smeje s vetrom vo vlasoch. Je to také slniečko, čo vám vnesie do života radosť, úsmev... Zabúdate, že nemôže s vami držať krok vo všetkom, no v niečom vás zas predbehne. Nemá problém sa rozprávať otvorene o všetkom možnom, uťahovať si nielen zo mňa ale aj sám zo seba. Nabonzujem, raz som sa mu so smiechom sťažovala, že najhoršie pre ženu je, keď je niekde v teréne husto zaľudnenom a nemôže ísť na toaletu. Vyslovene som mu povedala: „To vieš, vy chlapi, stačí vám nejaký múr, ale čo my??? Aj do lesa musíme zachádzať hlbšie.“ Na to mi so smiechom povedal: „Ja to mám horšie ako vy, musím riešiť aj svoj kočiarik. Či sa vôbec na ten záchod dostanem a preskočím.“
Smiali sme sa, obaja... Ale uvedomila som si, že pred týmto človekom musím naozaj skloniť hlboko hlavu a dať dole pomyselný klobúk... Veď sa stal zázrak. Istú chvíľu už ani nežil a predsa teraz je tu. Usmieva sa na mňa, dáva rady do života, pomáha mi a pomáha aj vám ostatným. Radí vozičkárom v televízii, reprezentuje Slovenskú republiku v tenise na vozíčku, skrátka je plný života.
Ukončím to Tomášovými slovami: „Chcem svoj život žiť naplno a nie ho prežívať. Bol to môj osud a na tom už nedokážem nič zmeniť, ale môžem naplniť svoje ciele.“
Prajem vám všetkým, aby ste napĺňali svoje ciele... Nehľadali prekážky, uvedomili si, že umenie života spočíva v mnohých maličkostiach, nielen veľkých veciach. Aby ste nebrali všetko ako samozrejmosť a cenili si to, čo máte. Často až keď niečo stratíme zistíme, ako veľmi nám na tom záležalo...
Autor: Haniela
0800 105 707 
