Tomáš z Neurogymu

Aké boli tvoje začiatky na invalidnom vozíku?

Bol som v lete u kamaráta na dome a v jeden večer som sa oprel na vyvýšenom poschodí o zábradlie, ktoré sa následne zlomilo a ja som z nejakých piatich metrov spadol na chrbát. Zlomil sa mi stavec a jeden úlomok zo stavca mi zatlačil na miechu a mal som útlak miechy. Hneď po úraze som šiel do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Toto centrum považujem za veľmi výbornú vec. Naučili ma, ako môžem fungovať na vozíku. Taktiež ma naučili sebestačnosti. To je podľa mňa veľmi dôležité. Lebo, keď a Vám náhle stane niečo takéto, tak sa najprv potrebujete vysporiadať sami so sebou a s aktuálnou situáciou. Veľmi mi pomohli v tom, aby som bol, čo najviac samostatný v rámci presunov na vozík na posteľ a v tomto mi naozaj pomohli. Je tam, ale pomerne dosť krátke cvičenie len pol hodinka denne, to je podľa mňa veľmi málo.

Ako si založil Neurogym?

Celé to bolo veľmi prirodzené a Neurogym nebol plánom. Keď sa mi stal úraz, tak ako každý jeden človek sa chce z toho stavu, čo najrýchlejšie dostať. Nebolo to pre mňa prirodzené a zrazu sa mi zmenil život a všetko bolo úplne inak, všetko načo som bol zvyknutý, bolo zrazu celé opačne. To je podľa mňa stav, do ktorého keď sa ľudia náhle dostanú, z ktorého sa chcú, čo najrýchlejšie dostať. Chcel som sa vrátiť do normálneho života a hľadal som všetky spôsoby aké sú dostupné. Začal som chodiť po všetkých dostupných rehabilitáciách na Slovensku, Česku, Maďarsku. Postupne som si začal všímať, čo ľudom reálne pomáha,  čo im pomáha menej, alebo čo chýba. Ďalšiu vec, čo som si všimol, že u nás sa rehabilituje približne dva týždne,  a to je podľa mňa krátka doba. Akokoľvek sú tieto rehabilitácie dobré, tak stále pracujú s pacientom, ktorého nepoznajú. Prvé dva tri dni sa len s Vami spoznávajú a zisťujú aký je Váš reálny fyziologický stav. To reálne cvičenie začína, až ten druhý týždeň. Mne ako aktívnemu človeku na týchto rehabilitáciách najviac vadilo to, že som sa cítil ako v nemocnici. Všade boli na stenách biele kachličky, taktiež všetci mali biele plášte a všade bolo cítiť savo. To celé mi vôbec nepridávalo na mentálnej stránke. 

Vtedy som dostal prvú víziu a začal som rozmýšľať, koľko dám v priemere za rok na rehabilitácie. Vyšla mi nejaká suma a vtedy som si povedal,: „skúsim nájsť nejaký priestor, kde tú sumu,  čo platím mesačne za rehabilitácie zaplatím za nájom.“ V tom priestore som mohol začať cvičiť ja a popri mne aj druhý, a takto to vlastne celé vzniklo.

Raz, keď som sa vrátil domov z  rehabilitácie som si kúpil klietku, v ktorej môžem cvičiť  aj v domácom prostredí. Tam som potom zistil, že doma je to iné,  a že doma sa ľahšie cvičí. Preto vznikla táto myšlienka urobiť nejaký priestor, kde sa dá cvičiť a budem sa cítiť  ako doma. Našiel som si dvoch fyzioterapeutov, s ktorými sme začali cvičiť. K tomu sa postupne začali ozývať ľudia, ktorí ma poznali žeby aj oni prišli a vyskúšali to. Dnes už máme 8 fyzioterapeutov, jedného kondičného trénera. Dnes už máme približne 170 ľudí, čo ku nám chodia pravidelne cvičiť. Ten hlavný rozdiel je v tom, že náš priestor vyzerá ako fitnes centrum, ale v skutočnosti je to neurorehabilitácia. Je to také prepojenie fyzickej rehabilitácie s mentálnou rehabilitáciou. Podľa mňa je aj mentálna rehabilitácia dôležitá, lebo keď je hlava dobre nastavená, tak s k tomu pridá aj telo.

Ľudia sem prídu a cítia sa tu dobre. Taktiež našich fyzioterapeutov ich práca baví a cítia sa tu dobre. Toto všetko sa snažíme odovzdávať ľuďom, ktorí ku nám prídu na rehabilitáciu. Ten základ bol, že som chcel spraviť miesto, kde už nebudú žiadni klienti, ale ľudia. Kde sa naozaj každý môže cítiť opäť ako úplne normálny človek. Podľa mňa toto celé prispieva ľudom, ktorí pravidelne chodia ku nám cvičiť, a že sa im začína dariť, a že prosperujú.

Nerogym nevnikol s úmyslom robiť obchod so zdravím, ako to niekedy býva, ale vnikol s úmyslom, ako niečo, čo má človeku naozaj pomôcť. Ľudia nám sami hovorili, čo im tu chýba a čo by tu chceli mať. Preto je to tak nastavené že človek, ktorý sem chodí, tak za tie peniaze, čo dá inde, u nás môže cvičiť až pol roka.

Čo ti na Slovensku najviac chýba?

Popri tom, ako som chodil po rehabilitáciách som dokázal aj pracovať, aj pred tým som pracoval z domu za stolom, takže v tomto sa to veľmi nezmenilo. Tým pádom som mal aj prostriedky a dokázal som si financovať aj rehabilitácie, ktoré boli finančne nesmierne náročné. Finančnú náročnosť rehabilitácií považujem za nevýhodu v rámci Slovenska. Horšie to majú ľudia, ktorí robia manuálne a dostanú sa zo dňa na deň na invalidný vozík.

Najviac by som chcel, aby sa odstránili bariéry a to nemyslím obrubníky a fyzické bariéry, myslím najmä mentálne bariéry, aby sa na nás spoločnosť nepozerala cez prsty. To je naozaj, niečo, čo chce ešte trošku čas. Na druhú stranu chcem pochváliť všetkých pozorných ľudí, ktorí sa snažia vozičkárom aktívne pomáhať a vidím, že tu tá cesta k zlepšeniu je.

Čo ti najviac pomohlo pri zotavovaní sa z takéhoto úrazu?

 Fyzicky som videl, že keď človek naozaj na sebe aktívne pracuje, tak prichádza zlepšenie a videl som, že sa to dá. Mentálne je to asi ako u každého a je to veľmi náročný stav a je to o tom, že sa Vám váš svet zmení úplne. Potom je to už individuálne, ako sa s tým človek dokáže vysporiadať. Preto sa snažím každému hovoriť, aby radšej skúsili prijať ten stav, v ktorom sú, nakoľko mentálne sa zmieriť s niečím takým, je veľmi náročné.