Zaburácal hlasným krikom: „Ako sa opovažuješ loviť moje ryby! Keby si nebol tak chamtivý, tak by mi to až tak nevadilo. Ale ty si prekročil svojou chamtivosťou hranice, budeš za to pykať...“ „Ako pykať?“ Prehovoril kupec tichučkým hláskom. „Aby som bol presný, trpieť za tvoju chamtivosť bude tvoja jediná milovaná dcéra. A ty, môj milý, budeš to všetko znášať oveľa silnejšie a horšie ako keby som vymyslel trest pre teba,“ zlomyseľne vysvetľoval vládca. „Aký trest stihne moju dcérku? Veď sa sotva narodila.“
Človek mal v očiach slzy. „Postihne ju kliatba, pre ktorú sa pred vydajom nebude môcť okúpať ani v mori, ani v jazierku a ani nikde inde! Ak čo len náhodou vkročí do mora alebo jazierka, premení sa na jednu z nás. A pamätaj, nie všetci sme dobrí, niektorí z nás sú až krvilační. Ktovie ku ktorým sa pripojí, sám neviem,“ s týmito slovami sa vládca ponoril do mora. Kupcovi sa zrútil celý svet, zaprisahal sa, že už nikdy neuloví žiadnu rybu. Odvtedy už ubehlo mnoho rokov. V hlbokom lese stál domček, žil v ňom kupec Horácio so svojou ženou Júliou a jedinou dcérou Amáliou. Aj keď boli veľmi bohatí, žili veľmi skromne. Amiku, ako ju nazývali, nepúšťali ďaleko od domu, nieto ešte do mesta. A dôvod už poznáte, avšak to hrozné tajomstvo jej nikdy neprezradili. Amika sa pokúšala mnohokrát vymámiť od rodičov pravdu, prečo sa nesmie vzdialiť ďalej od domu. No vždy dostala rovnakú odpoveď: „Všetky činy majú svoj dôvod, keby sme nemuseli, nerobili by sme to. Ver nám, dcérka.“ Blížili sa jej osemnáste narodeniny, v dome ustupovala pochmúrna nálada. Pred dňom osláv jej oznámili, že pre ňu našli vhodného muža. Mal prísť v ten deň na večeru. Amika bola šťastná, keď videla rodičov konečne sa usmievať. S potešením si prečesala svoje hodvábne zlatisté vlasy. Potom natrela na bledučké líčka farbu, kým sa pochystala, prišiel večer. S tmavovlasým Máriom si hneď padli do oka. Aj oslavy dopadli podľa predstáv Horácia a Júlie. Mário tiež pochádzal z bohatej šľachtickej rodiny. Mal gaštanové vlasy, jeho oči hrali zelenou farbou, črty boli pekné ostré. Bol to krásny muž, ktorý miloval Amiku celým svojím srdcom... Dal by za ňu život... Boli spolu šťastní. No raz Amikini rodičia išli po niečo nevyhnutné na svadbu, ktorá sa mala konať v najbližších dňoch. Dcéru nechali doma s budúcim zaťom. Prikázali mu, aby s ňou v žiadnom prípade nevychádzal von. Sľúbil im to. A naozaj, nespustil z nej oči, strážil ju ako oko v hlave. Keď dotlelo v peci, išiel narúbať drevo, aby mohol založiť oheň. Trvalo mu to dlhšie. Amika čítala knihu. Zrazu zdvihla zrak zo stránky. Mám poslednú možnosť obzrieť si okolie rodného domu, než sa vydám. Nikdy som nebola v lese ani na lúke, dokonca mi nedovolili okúpať sa v jazierku! Vstala z kresla a utekala. Mário pripravoval drevo z miesta, kde rúbal a zrazu ju zazrel, ako beží. Pustil sekeru z rúk a trielil za ňou, čo mu nohy stačili. Musím bežať rýchlejšie! Ak ju nedostihnem, niečo sa stane... Cítim to! Ako bežali, les redol a objavila sa čistinka s jazierkom v strede. Amika, ako keby bola v tranze, sa bezhlavo rútila na neho. Mário ju nestihol zachytiť, keď skočila. V tom momente ju stiahol vír a začala stúpať čierna hmla. Keď sa jeho milá vynorila nad hladinu, zočil desivú bytosť. Mala čierne vlasy, pleť bola ešte bledšia ako predtým, keď sa usmiala, ukázala ostré špicaté zuby a šibala čiernou plutvou. „Poď sem!“ volala ho vábivým hlasom. „Amika, čo to...“ Nestihol dopovedať a už ho stiahla k sebe a zaborila sa mu do hrdla. Roztrhala ho. Medzitým sa do domu vrátili Júlia a Horácio. Hneď pochopili, čo sa stalo. Prišli k jazeru, našli mladíkovo telo. „Toto sa nemalo stať! Nemali sme ich nechávať samých...“ Nariekala Júlia. Mária pochovali a Amiku nikdy viac nevideli. Trpeli celý život výčitkami svedomia... Aj vy ste niekedy spravili chybu, ktorú ste trpko oľutovali?
Simona Strelcová
0800 105 707 
