Smiech

Vďaka smiechu nás obchádzajú choroby. Ľudia by sa teda mali smiať. V  niektorých životných situáciách je to síce naozaj zložité, no aj napriek tomu sa dá pozbierať a začať znovu žiť. Žiť aj s pomocou smiechu. Tak, ako je to napríklad v dnešnom príbehu. Často chodievame s maminou na dovolenky, také týždňové zájazdy. Chodievame po Slovensku, spoznávame rôzne kraje, rozličné pamiatky... Väčšinou navštevujeme kúpeľné mestá a kupujeme si pobyty so zabezpečenou stravou, ubytovaním i nejakými procedúrami. V jedálni nás usadia a často sme pri jednom stole štyria alebo aj ôsmi. Tak to bolo aj minulé leto, kedy sme sa vybrali na týždeň do Trenčianskych Teplíc. Pri stole sme sedeli štyria-ja s mamou a dve panie, ktoré sem tiež prišli na dovolenku.

Jedna si získala moje veľké sympatie (a určite nielen moje), pretože sa stále smiala. Volala sa Darina. Pomyslela som si: „Aký musí mať, táto pani, jednoduchý život, dobrého manžela, starostlivé deti.....“ V jej očiach som na prvý pohľad zbadala radosť. No kdesi v ich hĺbke sa ukrývalo utrpenie, bolesť. Utrpenie, ktoré si však bežný človek všimnúť nemohol a keď nám pani Darina po niekoľkých dňoch porozprávala svoj príbeh, iba som počúvala s otvorenými ústami. Nemala ešte ani osemnásť, keď sa vydala. Rada sa smiala, no tento jej smiech ju skoro prešiel, keď ju muž zbil už počas svadobnej noci a  bil ju hlava-nehlava každý deň. Znásilňoval ju a  „vďaka“ tomu sa im po dvoch rokoch narodilo dieťa-dievčatko. Volala sa Anka. Anka bola zdravá, krásna, múdra a vyrastala z nej šikovná mladá dáma. Darina aspoň v nej mala útechu, hoci jej manžel a jeho bitky stále pokračovali. Jeden večer, keď Darine podnapitý nadával, začal ju škrtiť, hodil o zem a kopal do nej, malá Anka sa ju snažila brániť. Sotil do nej, Anka spadla na roh linky a rozbila si hlavu. On stŕpol, Darina hneď zavolala pomoc, no bolo už neskoro. Anka bola mŕtva. Darina sa od žiaľu skoro zbláznila a vtedy povedala „dosť“. S týmto vrahom žiť ďalej nebude! Obvinili ho, aj ho na istý čas zavreli do väzenia a pre Darinu to odvtedy bol muž, ktorý jej zabil dcéru. A  tak podala žiadosť o rozvod. O pár dní ich rozviedli a Darina si našla podnájom. Už žila pokojný život, stále síce plný smútku a žiaľu, ale aspoň neboli bitky na dennom poriadku. Všetko, čo doteraz prežila, bola však veľká, ba priam obrovská záťaž pre jej organizmus a ten jej to dal najavo. Darina vážne ochorela, no vďaka chemoterapii a liekom zvíťazila nad chorobou. „Vieš Zuzka, bola som, hlavne zo smrti svojej dcéry strašne nešťastná, no povedala som si, že nemá význam žialiť za niečím, čo sa už stalo. Je to minulosť, tú nezmením, pokazím si iba svoj život a ak už nechcem trpieť nejakou chorobou, musím sa naučiť smiať a radovať sa zo života.“ V tej chvíli som si uvedomila, že sa treba radovať z maličkostí, tešiť sa aj z vychádzajúceho slnka, príjemnej vône kávy, pekného výhľadu z  okna, alebo aj z toho, keď na ulici stretnem známeho, ktorý ma pozdraví a opätovať mu tento pozdrav s úsmevom. Veď už samotný bezbolestný nádych môže každý človek pokladať za šťastie a pocit šťastia je predzvesťou úsmevu, smiechu. Večer by sme si mali líhať do postele s úsmevom na perách a so slovami vďaky za každý vydarený deň. Smiať sa, cítiť pokoj v duši a radovať sa zo života. Pretože všetci chceme byť zdraví a nemať problémy. Veď smiať sa je také ľahké. Úsmev predsa nestojí nič a pritom prináša mnoho. A nik nie je taký bohatý, aby sa bez neho zaobišiel a naopak, nik taký chudobný, aby ho nemohol darovať.

Zuzana Števáková