Alžbetka už stála predo dvermi. „Ja ešte nejdem, lebo si ešte musím upraviť vlasy, pozri, veď ich mám ako vrabčie hniezdo,“ s úškrnom ukazovala na svoje strapaté vlasy. „Poviem, že prídeš neskôr,“ stlačila kľučku na dverách a dodala: „Myslím, že nevyzeráš až tak zle, vlastne vyzeráš výborne,“ vyšla z izby so smiechom a zatvorila za sebou dvere. Mária sa zasmiala. Napravila si volániky na ružových šatách, ktoré boli bez ramienok. Potom zobrala z nočného stolíka hrebeň a začala si česať neposlušné a rozstrapatené vlasy. Dlhofúz hľadal svoju pečať, nemohol ju nájsť už hodnú chvíľu. Mal totiž vo svojej pracovni veľký neporiadok. Po chvíli sa mu ju konečne podarilo nájsť. Obálku zatvoril a vyrazil pečať. Práve chcel vstať od stolíka, keď tu aj on začul Žofiine volanie: „Poďte, večera je už na stole!“ Dlhofúz sa usmial a rýchlo odišiel z pracovne. Na chodbe stretol Alžbetku.
„Kde je Mária? Dúfam, že príde na večeru. Čo toľko robí v tej svojej izbe, nevieš?“ vypytoval sa Alžbetky. „No viete, také sme my dievčatá, chceme byť vždy dobre upravené. Mária to však až príliš preháňa. Obliekla sa tak, ako keby mal prísť sám princ požiadať ju o ruku,“ so smiechom opisovala túto situáciu Alžbetka. Dlhofúzovi len tak mykalo kútikmi, Alžbetka bola už od malička vtipná. Spomenul si na to, ako mu Bonifác pred ôsmimi rokmi oznámil tú radostnú správu, že sa mu narodila dcéra. Hneď sa išiel pozrieť na maličké dračie dievčatko, milučké stvorenie zabalené v bielučkej perinke si od prvého okamihu obľúbil.
„Kedy povieme Márii, že ide s nami na dovolenku?“ prerušila Alžbetka myšlienky, ktoré mu prúdili hlavou.
„Pri večeri jej to všetci povieme, celkom určite ju tá správa poteší. A kde budete bývať?“ zaujímal sa.
„Ty si zabudol, že tam máme obrovskú vilu?“ začudovane sa na neho pozrela.
„Jáj, hej, zabudol som, prepáč.“ „Nič sa nestalo, vo vile sú tri hosťovské izby, Mária si bude môcť vybrať jednu z nich. Viem, že nie je z nášho sveta, aj to, že keď nenájdete žiaden spôsob, ako ju dostať domov, bude musieť zostať tu, chúďa. Bude to pre ňu hrozné, dúfam, že sa tento problém nejako vyrieši.“
„Odkiaľ to všetko vieš? Vari od otca?“ spytuje sa zvedavo Dlhofúz.
„Áno, presne. Hneváte sa?“ „Nie, prečo by som sa hneval? To je len fajn, že o tom vieš,“ odpovedal. Vstúpili do kuchyne, stôl bol už prestretý. Obrus sťa zo striebra sa leskol, taniere zo zlata, zo zadnej strany stoličiek boli previazané bronzové mašle. Žofia sa preobliekla do čiernej sukne, bieleho tielka a do vlasov si dala čiernu mašľu zdobenú drobnými striebristými korálikmi.
„Čo má prísť sám kráľ? Ste ďalšia, čo to príliš preháňa!“ zasmiala sa Alžbetka, keď videla prestretý stôl, stoličky s mašľami i Žofiu. „Drahá, vyzeráš úžasne,“ odignoroval Dlhofúz Alžbetkin žart a usmial sa na svoju ženu.
„Dobrý večer,“ do miestnosti vstúpila Mária, vyparádená, akoby šla na svadbu. Ružové šaty s volánikmi bez ramienok jej veľmi pristali, vlasy si vyčesala do elegantného drdola a uši zdobili malé, ružové náušničky v tvare srdiečok. Na nohy si obula strieborné sandále. „Čo máme na večeru?“ zvedavo sa spytovala. „Hráškovú polievku a paradajkovú omáčku s knedľou a mäsovými guľkami,“ ponúkala jej Žofia jednu stoličku vedľa seba a hneď vstala, aby im aj sebe mohla nabrať polievku.
„Kedy jej to už povieme?“ Alžbetka nedočkavo pozrela na Dlhofúza a Žofiu.
„Čo mi máte povedať? Dúfam, že sa nič nestalo v mojom svete, u nás v dedine. Ak to je už čokoľvek, nič predo mnou netajte, prosím vás,“ so strachom ich prosila.
„Tak jej to povedz ty, Alžbetka,“ ozval sa Dlhofúz. Alžbetke zažiarili oči šťastím a s radosťou spustila:
„Pôjdeš s nami na dovolenku, ideme na Čarovný ostrov. Nie nadarmo sa tak volá, ale prečo, to zistíš, až tam dorazíme. A budeš si môcť vybrať jednu z troch izieb, ktorúkoľvek. Vieš, máme obrovskú vilu s posedením. Je tam nádherná pláž s úplne bielym pieskom a kokosovými palmami. More je priezračné a pokojné, neboj sa, užijeme si veľa zábavy. A ešte uvidíš naživo morské panny, mám medzi nimi zopár kamarátok. A ako som sa dozvedela, ty morské panny obľubuješ, však? Tak pôjdeš s nami?“ Všetci si boli istí, že odvetí áno, a preto sa radostne usmievali.
„Ďakujem veľmi pekne, ale nejdem s vami. Nehnevaj sa, Alžbetka. Dúfam, že sa tvoji rodičia neurazia. Je to od vás veľmi milé, no ja musím zistiť, ako sa dostanem naspäť domov, do môjho sveta, našej dediny. Prepáč, ale to je pre mňa prvoradé. Ešte raz prepáč,“ hľadela Mária Alžbetke priamo do očí. Dlhofúz so Žofiou nesúhlasne krútili hlavami. Boli veľmi prekvapení.
Alžbetka sa zatvárila smutne a prekvapene, nečakala, že Mária odmietne. No po chvíli sa ozvala: „To nič, nehnevám sa, netráp sa tým. No mohla si ísť aspoň na dva dni, aby sa moji rodičia nezachmúrili, keď im oznámim túto správu. Urobíš to pre mňa?“ Tí dvaja sa na Máriu prísne zahľadeli. Cítila sa hrozne. Nechcela nikoho uraziť, no predsa sa jej to nechtiac podarilo. Hanbila sa pred svojimi dobrosrdečnými hostiteľmi Kúzlovcami. Vedela, že ich priateľ s rodinou ju chce vziať so sebou, aby aspoň na malú chvíľu zabudla na svoje súženie. Všetci jej chcú len to najlepšie. Takéto myšlienky jej vírili hlavou.
„Tak pôjdem na dva dni, kvôli vašim, Alžbetka, aby sa neurazili. Ale ako sa potom dostanem domov?“ ozvala sa Mária.
„Neboj, otec to nejako zariadi. Teším sa, že ideš s nami, aj keď len na krátky čas. Ráno o ôsmej buď pripravená. Určite budeš napokon rada, že si šla. Zabudneš na problémy a svoje trápenie a spoznáš mojich priateľov, zabavíš sa,“ odvetila Alžbetka s radosťou, že sa Mária nakoniec rozhodla inak. „Ukáž, ja ti naberiem druhé,“ prerušila Žofia ich rozhovor, keď Alžbetka dojedla polievku.
„A ty sa už toľko s tou polievkou nehraj a konečne ju zjedz, prosím ťa, lebo ti vychladne,“ otočila sa smerom k Márii. „Má pravdu, musíš sa ešte zbaliť,“ pripojil sa k debate Dlhofúz. „A nesmiem sa zabudnúť pozrieť, čo sa deje u nás doma,“ dodala Mária. Ale na to jej nič neodvetil, iba si vzdychol. Odvtedy jedli mlčky. Keď zjedli aj posledný kúsok, odložili riad a rozlúčili sa s Alžbetkou, ktorá sa šla domov pripraviť na dlhú cestu. Mária kývla Dlhofúzovi smerom k jej izbe. Ten s povzdychom vykročil za ňou. Otvorila zásuvku na modrožltom nočnom stolíku a vytiahla zázračnú guľu od draka Bonifáca.
Otočila sa k nemu a riekla prosebným hlasom: „Ukážeš mi, ako sa prostredníctvom tejto gule môžem pozrieť, čo sa deje u nás doma?“ „Ach jáj, ty si s tým nedáš pokoj?“
„Chcem odísť na Čarovný ostrov pokojná. A chcem sa uistiť, že sa Alojzovi a ostatným nič nestalo. Rozumieš mi?“
„Ale áno, chápem ťa veľmi dobre. Ak inak nedáš, ukážem ti, ako sa narába s touto zázračnou vecičkou.“
„Ďakujem ti,“ vďačne sa mu zahľadela do očí.
Pokračovanie nabudúce
Dopísal a začal prehrabúvať celý šuplík. Konečne našiel malú obálku, roztvoril ju a vložil do nej list, ktorý práve dopísal. Alžbetka si nestihla ani len sadnúť na stoličku, ktorú jej ponúkla Mária, ani sa nestihli poriadne porozprávať a zrazu začuli Žofiin hlas z kuchyne: „Poďte, večera je už na stole!“ „Ideme?“
0800 105 707 
