Majka vymyslela výlet na pirátsku loď, plavili sme sa po Liptovskej Mare. Boli sme spolu s Jankou. Keďže som sa nezmestila vozíkom cez ten mostík so schodmi, tak ma chalani museli preložiť na lavičku pre posádku a vymyslieť, ako dostať môj vozíček na palubu. Janka ma poriadne zabalila do svietivej zelenej deky, ktorú nám dali. Janka nadšene prehovorila: „Ako pekne sedíš, Simi.“ Vážne, spočiatku sa mi sedelo dobre. No, pretože bola tá lavica z dreva a ešte k tomu mriežkovaná, začala ma tlačiť. Hádam jej nebudem kaziť radosť, môj fajnový zadoček je zvyknutý iba na mäkké podušky a vankúšiky. Musí si privyknúť aj na toto! rozprávala som si v duchu. Ale postupom času sa bolesť začala stupňovať a mrvila som sa. Janka si to všimla a spýtala sa: „Zle sedíš?“ Nečakala na odpoveď a skúšala ma napraviť. Ale to bolo ešte horšie, lebo každý pohyb na lavičke ma veľmi bolel. Až mi vyhŕkli slzy, to však nevidela pre šiltovku, ktorú som mala na hlave. Keď Maťo Š. zbadal, že sa so mnou trápi, pribehol k nám a napravil ma. Janka sa ma opýtala: „Si už dobre?“ Ani som jej nestihla odkývnuť, už jej oponoval: „Myslím, že je problém inde.“ Janka sa obrátila ku mne: „Bolí ťa chrbtica z tej lavice?“ pokrútila som hlavou. Nešťastná mi dala ďalšiu otázku: „Zadok?“ horlivo som prikývla. „Nič, musím ju dať do vozíka,“ s týmito slovami ma Maťo zdvihol a odniesol do vozíka. Zvyšok plavby a programu som si už užívala v pohodlí vozíka zababušená až po uši v neónovo zelenej deke. -SimčaKeď sme na Donovaloch čakali na lanovku,
Tomáš B. ma prišiel poprosiť, aby som šla so Simčou na WC.
Oslovila som o pomoc Ľubku a samozrejme, plné odhodlania skúsených asistentiek, sme vyrazili vopred tejto výzve. Pekne sme si Simču uchopili, ja vrchnú časť a Ľubka za nohy a chceli sme ju zdvihnúť z vozíka. Simčina vrchná časť tela bola už vo vzduchu, ale nohy nám, aj napriek veľkej snahe, ostali vo vozíku. Po krátkom mykaní sme si uvedomili, že sme Simči predsa zabudli odopnúť pás, ktorý jej držal nohy. Ľubka schytila pás a celý ho dala dole. Ako to takmer vždy býva, pri pokuse o použitie WC- -ka sme narazili na niekoľko nedokonalostí bezbariérového WC. Môj lakeť narazil do držadiel, ostala mi tam poriadna modrina, Ľubka sa takmer nezmestila so Simčinými nohami popri stene a ja som zostala zakliesnená medzi stenou a WC-kom. Keď Tomáš, po opustení WC-ka, videl Simčine nohy, začal sa smiať a vysvetľoval nám, že predsa ten pás stačilo len potiahnuť a nie ho úplne celý rozobrať. -VeronikaKeď sme išli autobusom na Liptov, mala som na starosti Simču, a tak sme sedeli spolu. Bola pred nami ešte dlhá cesta. Aj keď sa mi chcelo spať, snažila som sa vymyslieť, čo budeme robiť. Majka zrazu začala z tašky vyberať krásnych macíkov a rozdávala ich deťom. Aj Simča jedného dostala - bol sivý, kučeravý a mal také strieborné konce na labkách a uškách, proste roztomilá hračka. Najprv sme ho len podrobne skúmali a potom, ako som ho držala v ruke, mi napadla tá pesnička I LIKE TO MOVE IT z Madagaskaru a začala som tancovať s medvedíkom Simči pred očami. Veľmi sa na tom smiala. To ma ešte viac podporilo, aby som jej robila šaškoviny. Potom mi napadlo, ako sme sa hrávali so Zuzkou a Paľkom, keď sme boli deti. Je to sledujúca hračka a funguje to tak, že keď sa Simča nepozerala, macko ju sledoval natočený tváričkou k Simči, a keď sa naňho pozrela, macko sa rýchlo otočil, akože sa nedíva a znovu, keď sa otočila dopredu, ja som macka otočila k nej, akože sa pozeral. Spolu sme sa na tom veľmi smiali dosť dlho, a tak nám cesta ušla rýchlejšie. -Janka T.- Každé ráno v tábore rozdeľujem deti medzi asistentov. Vo štvrtok ráno som nevidiacemu Jarkovi pridelila asistenta Maťka. Jarko sa okamžite začal brániť: „Majka, nebudem mať komfort s chlapcom. Ja chcem asistentku ženu!“ Nedala som sa a vysvetlila som mu: „Jarko, dávam ti toho najkrajšieho a najšikovnejšieho asistenta, ktorý sa vyzná vo všetkom. Budeš spokojný, on ťa dnes poučí aj o tom, ako sa má chlap správať k žene.“ Na Jarkovej tvári sa zjavil ten jeho typický úsmev, prišla aj spokojná odpoveď: „Tak sa teda teším.“ Chlapca som Jarkovi dala vlastne preventívne, aby sa zas nezaľúbil a aby mu potom nebolo smutno, keďže naším turnusom končí táborové leto. -MajkaJanči sa ma zvykne spýtať aspoň raz za deň, ako sa mám. A minule tak ku mne prišiel a čupol si. Už som čakala, kým mi položí svoju obľúbenú otázku. A dočkala som sa: „No čo, ako sa máš, Simi?” Ja som vyťukala na tabuľke, že dobre. Asi to zle prečítal, lebo mi odpovedal: „Chi chi? Je ti veselo?“ Ja mu znovu píšem, že sa mám dobre. To už cez smiech mi odvetil: „Jáj, ale celkom som to dobre uhádol, si vysmiata. Tak čo chceš?“ Ja som sa tiež začala smiať. -SimčaCelý prvý turnus som sa staral o Simču.
Pitie nám šlo už celkom dobre. No problém nastal v utorok, keď sme sa šli kúpať do Kováčovej. Chystal som sa ju naložiť do autobusu, vtom som si uvedomil, že jej treba ešte uvoľniť nohy. Máva taký pásik pripnutý po bokoch vozíka, aby jej držal nohy na stupačke. Dumal som, ako ho dať preč. Pretože som netušil, ako to funguje, rozobral som ho celý. Aďa k nám okamžite pribehla a zalomila rukami: „Božinku, Aďko, to sa tak nerobí, potom je zbytočná robota s naprávaním pásika. Nabudúce to iba otvor z ľavej strany.“ Na druhý deň som to znovu celé rozlepil. Aďka už z diaľky na mňa kričala: ,‚Čo som ti včera povedala?” Vo štvrtok sa scenár opakoval. No Adi už praskli nervy: „Andrej, dolámem ti ruky, keď to ešte raz urobíš!” Táto hrozba zrejme pomohla a v piatok som to konečne spravil správne. Aďu som veľmi potešil a objala ma so slovami: „Aďko, konečne si sa to naučil. Blahoželám!“ Simča sa tomu zasmiala. -Aďo
0800 105 707 
