Veru, nebolo by chybičky, nebyť Elizabeth.
Daktorí ľudia hovoria, že je podivný človek, lebo jej telo sa hýbe iba minimálne, musí používať drevené kreslo na kolieskach, ktoré má zamatovo červené čalúnenie. Sluhovia ju musia nosiť na rukách a slúžky kŕmiť, kúpať, česať a obliekať. Čo je vraj ale divnejšie, že jazyk má ako kamenná socha, a predsa ju
dokázali rodičia, Susan a David Brownovci naučiť dávať svoje myšlienky na papier. Tak všetkým okolo seba dokázala, že hoci má telo nevládne, mozog jej funguje a rozmýšľa ako ostatní. Spôsobuje okolo seba obrovský rozruch, lekári sa ku nej správajú, ako k novému živočíšnemu druhu. Je pre nich nepochopiteľná, pretože bez problémov vyštudovala primárnu aj sekundárnu školu - školu obchodu.
A práve na škole obchodu zažila niečo, čo navždy utkvelo v jej pamäti a v srdci. Všetko sa začalo obľúbeným jedlom, palacinkami s malinovým džemom. Onedlho mala nastúpiť na školu obchodu. Keď jedného dňa rodičia predstavili Elizabeth Margaret White.
Vraj ju bude sprevádzať počas štúdia. Hoci Margaret mala nos ako čarodejnica, trošku zatočený dovnútra, vyzerala ako milá a príjemná pani. Bola to dobre vyzerajúca dáma v najlepších rokoch.
Susan ju chcela naučiť, ako kŕmiť Elizabeth. Keďže ona bola ochotná byť pokusným králikom len pod podmienkou, že mama urobí jej obľúbené palacinky s malinovým džemom. V kuchyni pripravila Susan chutné sladké jedlo za spoločnosti svojich služobníčok.
Svoju dcéru nechala s Margaret v jej chyži. Rýchlo si našli spoločné témy. Keďže Margaret bola veľmi sčítaná - rovnako ako ona - rozumeli si.
O pol hodiny sa k nim pridala jej mama, ktorá priniesla rozvoniavajúce palacinky. Keď ich dávala na stôl, prehovorila: „Elizabeth, nebuď veľmi prísna na Margaret!“
Margaret sa pousmiala, Elizabeth naznačila, že môže začať. Úkosom kukla na jej ruky, ako sa jej triasli, keď napichávala na vidličku kúsok palacinky. Blížila sa vidličkou k jej ústam, tak ich otvorila. Keď už žula, mama sa spýtala, či jej jedlo chutí. Zrejme sa zatvárila tak slastne, že obe sa schuti zasmiali. Ani sa nenazdala a behom pár minút boli všetky tri palacinky v nej.
Všetko prebehlo hladko, bez Elizabethiných sarkastických poznámok a mama prekvapene zdvihla pravé obočie.
„Tak čo, prešla pani Margaret skúškou v podávaní jedla?“
Elizabeth namočila pero do atramentu a napísala na papier: Zaiste!
„Blahoželám, pani Margaret, ste prijatá na sprevádzanie mojej dcéry počas štúdia,“ s týmito slovami odniesla špinavý podnos od palaciniek do kuchyne.
Skončilo sa leto a začala sa škola. Bolo treba vymyslieť, ako chodiť kočom do školy, keďže Elizabeth stále potrebuje mať kolieskové kreslo. Ale pre jej pravú ruku to nebol žiaden háčik, dostala výborný nápad. A to ten, že bude chodiť na dvoch kočoch. Čiže, v jednom koči bude naložené kolieskové kreslo
a v druhom budú sedieť oni dve. Nebola iná možnosť, teda aspoň nikomu nič lepšie nenapadlo.
Takže najali dvoch kočišov, Iana a Stefana. Boli to muži v najlepších rokoch. Rodičia kúpili dva koče. Stefan bol galantný a pokojnej povahy. Ian bol jeho pravým opakom. Mal vo zvyku sa naštvať pre každú maličkosť, vtedy škaredo nadával a pľul.
Na štúdium chodievali tak, že Ian viedol koč s naloženým kolieskovým kreslom. Kreslo naskakovalo a tým vydávalo strašný treskot. Ten otravný zvuk vždy hlásal príchod Elizabeth Brown. Bolo by nudné zahlcovať vás zbytočnými rečičkami, ako sa jej darilo v škole.
Dá sa povedať, že mala najlepšie výsledky zo všetkých študentov. No, to nie je dôležité...
Podstatný okamih je ten, keď spoznala Patricka Younga. Patrick prišiel do jej života asi rok pred záverečnou skúškou. Dovtedy sa učil so súkromným učiteľom. Ale ten ochorel, a tak došiel Patrick skúsiť šťastie do školy, ktorú navštevovala aj Elizabeth. Náklonnosť medzi ňou a Patrickom bola viditeľná ihneď.
Na rozprávanie s ňou pomocou lístočkov si zvykol rýchlo. Každý deň čakal pred školou, kedy začuje prichádzať koče. Margaret a Stefan sa tešili ich vzťahu a vravievali, aké je to milé a romantické zároveň. Ian bol ich pravý opak. K mladému mužovi sa správal veľmi nedôverčivo. Elizabeth si to, ale vôbec nevšímala, pretože si vychutnávala láskyplné gestá.
Do pamäte sa jej vryl najmä ten moment, keď ju Patrick chytil za ruky a tým skúšal ich teplotu. Najviac ju pobavilo, keď skonštatoval: „Elizabeth, ty máš ale ľadové ruky!“
Veľmi rád ju sám zaviedol do miestnosti, v ktorej sa konalo vyučovanie. Neraz si našla na lavici sladučké šťavnaté jabĺčko. Vždy bol
pod ním lístoček, ktorý oznamoval: IT IS APPLE FOR YOU, MY LOVE
PATRICK YOUNG
A ona mu poslala lístok s odkazom:
THANK YOU, MY LOVE
ELIZABETH BROWN
Ich vzájomná náklonnosť sa odrazila aj na Patrickových výsledkoch v škole. Elizabeth bola hrdá, že niekomu zo srdca pomohla.
S Patrickom sa stretávali často, popíjali čaj, jedli koláčiky. Vtedy vravieval svojej milej „I LOVE YOU!“ Dokonca jej prisľúbil, že ju požiada
o ruku, tak ako sa patrí.
Jedného dňa sa mali zísť pred kostolom v strede dedinky. Aj tak bolo. Nevedela sa dočkať, kedy uvidí svojho milého. Keď jej Stefan a Ian pomáhali nasadnúť do kolieskového kresla, vtom ho zočila. Mal na sebe farské rúcho. Vôbec to nechápala, čo to má znamenať... Pozrela sa na Margaret, no tá
mala tiež údiv v očiach.
V posledných dňoch sa Elizabeth zdal Patrick veľmi mĺkvy a zarmútený. Myslela si, že má nejaké problémy, o ktorých nechce rozprávať, no v tomto momente jej to došlo. On si ju nemôže vziať za ženu, lebo by bola hanbou jeho rodiny!
Kývla hlavou smerom ku koňom. To bol znak toho, že chce ísť k nim. Kone vždy zbožňovala, lebo jej dodávali silu. Margaret ju bez zbytočných slov zaviedla k jednému z nich. Dala ju dosť blízko, aby ho mohla pohladiť po nose. Ten kôň bol čierny ako havran. Akoby vycítil Elizabethin smútok, oprel si hlavu o jej plece. Nechcelo sa jej ísť k Patrickovi, pretože cítila, že je to koniec ich spoločnej lásky... Ale kôň naliehavo zaerdžal. Dobre, dobre, už idem, aby som to mala čím skôr za sebou, pomyslela si. Margaret, ako keby počula myšlienky svojej zverenkyne, už ju viedla k nemu. Elizabethine pocity boli čoraz horšie, mala chuť vyskočiť na nohy z kolieskového kresla a ujsť.
Keď bola od neho asi meter, Patrick hľadel do prázdna a vypustil z úst slová, ktoré boli ako čepeľ: „Moji rodičia sa rozhodli, nech radšej vstúpim do služby Bohu, než ťa poňať za ženu. Prepáč, nemám silu s nimi bojovať.
Vieš, ako ľudia na nás pozerajú počas našej schôdzky, preto sa radšej podvolím!“
Vtom začali odbíjať zvony. To odbíjanie Elizabeth pripadalo ako silné údery. Jedna, druhá, tretia facka. Ďalšie jeho slová sotva vnímala. Pravdupovediac bolo jej úplne jedno, čo vraví ďalej. Vybral si službu Bohu namiesto mňa! Bolo by to príliš dokonalé.... príliš skvelý život! Ja, naivná hus som si mohla
myslieť, že to takto dopadne, pomyslela si Elizabeth.
„Prosím povedz niečo, teda napíš!“ Prihováral sa jej Patrick prosebným hlasom. No ona len civela na múry kostola a nenachádzala slová. Pozrela očkom na Margaret. Videla v jej očiach šok a oči, ktoré priam plakali za Elizabeth, hľadeli uprene na zem.
Odrazu ráznym krokom k nim pristúpil kočiš Ian a s iróniou v hlase adresoval Patrickovi nasledovné slová: „Mladý pán Young, čo vám má odvetiť moja pani na túto nehoráznosť?
Variže, nech sa Vám dobre perie farské rúcho? Za moju pani vám želám, nech ho máte čo najčistejšie, aké len môžete mať. Vy luhár, jeden, fuj!“
Elizabeth pokynula gestom k Margaret, že tam už nemajú čo hľadať, ktorá ráznym hlasom rozkázala kočišovi: „Ian, ideme!“
Ian tlačil kreslo a Margaret kráčala pred nimi rýchlym tempom, čo naznačovalo, že je naštvaná do špiku kostí.
„Elizabeth, nechoď prosím! Bez teba som ničím!“
Nariekal Patrick.
V momente začalo jej kreslo vŕzgať viac ako zvyčajne, pretože Ian od zlosti doň tlačil celou svojou silou, až sa Elizabeth obávala, že sa rozpadne.
„Ty na to nič nepovieš?“ zasyčal Ian, keď dobehol Margaret.
„No, veď počkaj, poviem mu, čo ešte nečul!“
Asi meter pred ich kočmi sa prudko otočila a trielila smerom k Patrickovi. Ten stál pred kostolom ako skamenený. Ian otočil Elizabeth smerom k nim, aby sa mohla dívať na to divadielko.
Jej opatrovateľka zastala pred farárom a hodiac po ňom svoj obľúbený jednofarebný bordový vejár riekla: „Ja ti dám, že I LOVE YOU, ELIZABETH! Ak to ešte raz vyslovíš, tak si ma nepraj! Miluj si toho svojho pána Boha, ty nechutný vtipkár!“
Patrick šokovane držal vejár vo svojej ruke a roztraseným hlasom prehovoril, obracajúc pritom svoj pohľad na Elizabeth: „Odpusti mi Elizabeth, podľahol som nátlaku svojich rodičov, dal som prednosť ľahšej ceste a zradil tak našu lásku.“ Zahľadel sa jej do očí ešte hlbšie. Jeho pery niečo šepkali, no na tú diaľku mu nebolo rozumieť. Pritom mu stekali slzy po lícach.
Elizabeth odtrhla kúsok papiera a poprosila očami Iana o atrament a pero. Na malý lístoček napísala takýto odkaz: I AM LOOKING
FORWARD TO HAVE A WEDDING WITH A RIGHT
MAN IN YOUR CHURCH! BUT I WISH
YOU ONLY THE BEST!.
Ian sa snažil poskladať lístoček pokojne, vôbec sa mu to však nedarilo.
Spýtavo sa zahľadel na Elizabeth, ona prikývla.
S povzdychom vykročil a zastavil sa pri Patrickovi. Odkašľal si a divným hlasom riekol: „Tu je odkaz od mojej panej pre vás!“
Muž, blízky srdcu Elizabeth, vystrel papierik s jej posledným odkazom a čítal. Čítal dlho.
Akoby si chcel vryť jej písmo do svojho srdca.
Potom sa ešte ich oči stretli a zhovárali sa hlboko a úprimne.
0800 105 707 
