Išli sme do Vyhní a mal ma na starosti Tomáš Antošík. Vyšli sme z vody. Rozprávali sme sa a zrazu k nám prišla jedna pani a prihovorila sa nám: „Ahoj, aký ste pekný manželský pár. Len teba, chlapče ľutujem, že máš takú chuderku ženu, ani ti nenavarí, ani nepoperie a neuprace a ešte k tomu sa o ňu musíš starať. Môžem sa opýtať, že čo ťa viedlo vziať si ju?“ Tomimu začalo mykať lícami. Ups, toto sa asi neskončí dobre, pomyslela som si. Už – už sa jej asi chystal niečo odseknúť, no v tom momente sa obrátila na mňa: „A ty prečo si ho k sebe spútala, veď si si neuvedomila, že nebyť teba, mohol mať schopnejšiu manželku?“ To už vyskočil z ležadla, na ktorom sedel, radšej som ho chytila za ruku, aby sa ukľudnil. Ja som na odsudzovanie od ľudí už zvyknutá a naučila som sa nebrať si to k srdcu, ale on vyzeral, ako keby mal vybuchnúť ako láva zo sopky. Venoval mi nečitateľný pohľad, potom sa otočil k tej panej, zhlboka sa nadýchol a odvetil: „Pani, my nie sme síce zosobášení, ale sme najbližší priatelia a to, čo ste teraz o nej povedali, je urážka, možno to až tak neurazilo ju, ale mňa áno. Prečo by raz nemohla mať zdravého muža, aj keď má svoje postihnutie?! Viete čo, nemám chuť s vami diskutovať, chcem sa porozprávať so svojou kamarátkou. Pekne vás prosím, odíďte.“ Pani sa zmohla len na toto: „Aha, to som nechcela, prepáčte. Už pôjdem, dovidenia.“ Keď odišla, Tomi sa ku mne obrátil a silno ma objal. Ja som s úsmevom pokrútila hlavou, že predsa sa nič také hrozné nestalo. No Tomášovi to stále chodilo hlavou a druhý deň prvé, čo urobil, bolo to, že prišiel ku mne a povedal: „Vieš čo? Mal som jej klamať, že sme manželia a ospievať, ako ťa milujem. Aspoň by závidela, drzá ženská, nasrala ma!“ Vybuchli sme do smiechu a práve vtedy okolo nás prebehla Ľuba, neviem čo počula, ale na nás zarazene hľadela, no my sme sa smiali ďalej. -Simi
Nikdy nezabudnem na moje prvé stretnutie s Majkou, alias našou včielkou Majkou. Jedného krásneho dňa prišla medzi nás. Stala sa novou hlavnou vedúcou táborov. No o nás „deťoch“, aké máme zdravotné problémy, jej naši šéfovia nepovedali. Bolo to, ako keď vás učia plávať, hodia vás do neznámej vody, neviete, čo vás čaká... A tak Majka pomedzi nás chodila a predstavovala sa... Prišiel rad na mňa, obdarila ma krásnym milým úsmevom a začala: „Ahoj, ty si Simonka, však?“ Ja som prisvedčila. A ona pokračovala: „Ja som Mária, ale môžeš ma volať Majka. A budeme si tykať.“ Vtedy som si všimla niečo nezvyčajné na jej rozprávaní. Pomaly vyslovovala každé slovo i zdôraznila ho perami. Prečo to robí? Pripadá mi to ako keby... Dalo by sa perfektne čítať z pier... Vtom mi to došlo. Aha, ona si myslí, že som hluchonemá! Ale ako jej mám naznačiť, že to nie je pravda? Ako jej mám dať najavo, že ja iba nerozprávam, ale počujem dobre.... Počkať... Uprela som zrak na asistentov.
Väčšinou na Majku začudovane hľadeli a tí, ktorí nepochopili, čo sa práve dialo, usmiali sa na mňa. Vrátila som sa pohľadom k tým, ktorí uprene pozerali na Majku. Hádam ju nenecháte takto sa trápiť, rýchlo jej povedzte, že nie som hluchonemá! „Určite budeme veľmi dobré priateľky,“ prerušila môj tok myšlienok a priateľsky ma chytila za ruku. Otočila som sa na ňu a usmiala. Ona hovorila ďalej: „Počula som, že píšeš veľmi krásne rozprávky.“ „To si dobre počula, naša Simi bude raz spisovateľka,“ vedľa mňa sa zjavil Tomi Antošík. Pozrela som mu do očí a venovala úsmev a vtom jej došlo. Žeby fungovala telepatia? Asi áno! Bola som rada, že už Majka pochopila, ako je to so mnou. Ako predpovedala, medzi mnou a ňou sa vytvorilo pevné priateľstvo, ktoré trvá dodnes. -Simi
So Simčou sme sa raz chceli stretnúť, tak sme si písali na FB, kde a kedy sa stretneme, aby som jej odovzdala dôležitý zošit s príbehmi z táborov. Vyzeralo to, že sme sa celkom jasne dorozumeli na 12:30 v Európe pri výťahoch, preto som sa pred dvanástou pozbierala a vybrala na autobus. Pekne som dorazila do obchodného centra a čakala som. A čakala a čakala... a čakala asi tak 25 minút, vravela som si, že asi sa Simča rozhodla doma ešte naobedovať, musím byť len trpezlivá. Ale potom mi to nedalo, musím jej napísať! Pomyslela som si, a tak som napísala smsku: ,,Ahoj, kde si?“ O minútku mi prišla správa: „Ahoj, ja som doma. Prečo?“ Takmer som sa plesla po čele, hneď mi došlo, že som niečo zase pobabrala, že som si nevšimla, o ktorom dni sa spolu na Facebooku bavíme. Bol to piatok a nie štvrtok. Popísali sme ešte zopár správ a ja som sa rozbehla na najbližší trolejbus k Simči domov. Potom sme ešte museli cez smsky vykomunikovať, ako sa k nej domov vlastne dostanem, ale našťastie bola misia splnená a sľúbený zošit som úspešne doručila k Simči. Na druhý deň sme sa náhodou stretli, ona šla so svojou osobnou asistentkou z McDonaldu a ja s maminou z optiky. Keď som ju z diaľky zbadala, prišlo mi veľmi smiešne, zrejme aj jej, lebo keď sme sa k sebe priblížili, naraz sme sa hlasno rozosmiali. Pozdravili sme sa, prehodili zopár slov a ďalej sa smiali. Mama sa s asistentkou za ten čas bavila o slimákoch na záhradách, ktovie, čo si mysleli. Buď, že nie sme normálne alebo pochopili, že máme súkromný vtip. - Janka Tučeková -
0800 105 707 
