Bolo to skromné dievčatko, ktoré rado čítalo knihy o ježibabách, morských vílach a drakoch. Verilo totiž, že existujú. Veľmi veľa a rado rozprávalo hlavne o tom, čo čítalo. Snívalo, že sa raz stretne s bytosťami z rozprávok. Najradšej chodilo na prechádzky do prírody so svojou najlepšou kamarátkou Evou Motýľovou. Strýko Alojz mal päťdesiat rokov. Na hlave nosil riedke biele vlasy, mal zelené oči, veľký guľatý nos s bradavicou v strede, postavy bol tučnej, ústa nebolo vidno, lebo ich pokrývali dlhé fúzy. Alojz bol dobrosrdečný, milý, rád varil a Máriu zbožňoval. Staral sa o ňu ako o svoju vlastnú dcéru.
Raz za slnečného dňa po obede si vyšla Mária s Evou na prechádzku do parku.
„Páči sa ti tu, Eva? Pozri, aké prekrásne stromy sú tu! Borovice, lipy, jedle i brezy. Mne sa tu veľmi páči, tá krásna zelená tráva, konečne k nám zavítala jar. Zima trvala pridlho.
Máš rada jar? Ja áno, lebo všetko kvitne, zelená sa, vtáčiky sa vracajú z južných krajín a zvieratká sa zobúdzajú zo zimného spánku,“ vravela Mária zasnene.
„Tento park sa mi veľmi pozdáva, budeme sem chodievať častejšie, však?“ „Samozrejme, že budeme do takého raja chodiť, dokonca sa tu môžeme aj učiť, urobiť si piknik. Jar mám rada, lebo moja najlepšia kamarátka má na jar narodeniny.
Je prvého marca, o dva týždne máš dvanásť rokov, aký darček by si odo mňa chcela? Vieš, pravidelne si odkladám z vreckového, čo dostávam od rodičov, ak mi dačo zvýši. Tak čo ti mám kúpiť, moja milá?“ odpovedala Eva veselo.
„Nemusíš mi nič kupovať, stačí, keď prídeš na oslavu. Začínam byť poriadne hladná, poď sa navečerať k nám,“ schmatla ju za ruku, nečakajúc na odpoveď.
Pohroma pri varení večere
Mária si myslela, že keď prídu domov, bude už navarené. Ibaže Alojz zaspal v obývačke v kresle pri čítaní detektívky.
„Mám nápad, Eva. Čo keby sme na večeru navarili kašu s kakaom? To je Alojzovo obľúbené jedlo,“ šepkala Mária, aby ho nezobudila.
„Výborný nápad! Musíme sa ale preobliecť do starých šiat. Poďme do tvojej izby,“ radostne hovorila Eva.
Máriina izba bola namaľovaná namodro, v strede bol zelený koberec z jemného plyšu, vedľa okna dal Alojz drevenú posteľ s modro-ružovou posteľnou bielizňou, do kúta izby žltú drevenú knižnicu preplnenú knihami a v druhom kúte miestnosti stál šatník. Mária z neho vybrala dvoje šaty. Jedny červené s bielymi kvetinkami a druhé zelené s čiernymi mašľami.
„Ty si obleč tieto zelené, ja si oblečiem tie červené,“ rozhodla Mária. „Dobre,“ súhlasne prikývla hlavou Eva. Dievčatá sa obliekli a začali variť kašu. „Idem do komory po mlieko,“ povedala Mária, odchádzajúc z kuchyne. Z police, na ktorej zvyčajne bývali všetky potraviny, zobrala fľašu. Nanešťastie, Alojz na ňu odložil aj fľašu lepidla, keď prednedávnom lepil nožičku starobylého stolíka. A práve lepidlo, mysliac si, že je to mlieko, zobrala Mária.
„No, kým sa dovarí kaša, prezraď mi, čo si čítala naposledy,“ povedala Eva zvedavo. „Jasné! Naposledy som čítala o Šípkovej Ruženke.
Raz sa narodilo kráľovi a kráľovnej dievčatko, ktoré nazvali Ruženkou. To bolo slávy...“
„To poznám, mám tú knihu doma. Ale tá naša kaša vyzerá čudne, nemyslíš?“ skočila jej do reči. „No, sú tam len hrčky, lebo sme ju dobre nemiešali, ale aj tak si myslím, že bude Alojzovi chutiť,“ konštatovala Mária.
Keď kašu dovarili, začali prestierať na stôl. Dali naň pekný strieborný obrus so zlatými hviezdami a taniere s príborom pre troch ľudí. Alojz sa zobudil na hrkot tanierov a prišiel sa pozrieť do kuchyne.
„Uvarili sme na večeru kašu, dúfame, že ti bude chutiť,“ privítali ho dievčatá s úsmevom.
„Ste veľmi milé,“ povedal prekvapene a sadol si za stôl.
Dievčence naložili Alojzovi na tanier kašu, potom aj sebe. Ale keď ju všetci ochutnali, bola to čudná chuť a lepili sa im ústa.
„Dievčatká, čo ste to navarili, preboha?!“ spýtal sa zúfalo.
„Čo ste dali do tej kaše?“
„No predsa mlieko z police v komore,“ vysvetľovala vydesená Mária.
„Chceli sme ťa potešiť. Ja som na vine, lebo to bol môj nápad, aby sme navarili kašu,“ pokračovala a slzy jej od ľútosti stekali po lícach.
Alojz ani nestihol odpovedať, keď tu zrazu zazvonil zvonček pri dverách. Prišiel jeho najlepší kamarát, ktorý sa volal Martin Kováč. Bol to výborný lekár. S prekvapením sa zadíval na zdesené tváre. Alojz mu rozpovedal, čo sa stalo. On sa len zasmial a potom ich všetkých vyšetril, predpísal im lieky a prikázal, aby ležali dva týždne v posteli, a odviezol Evu domov. Po dvoch týždňoch išli všetci na kontrolu k Martinovi do jeho ambulancie. Tá stála až na konci dediny. Tam im s nadšením povedal, že sú už v úplnom poriadku. Takže sa môžu začať prípravy na oslavu! Prebehlo Márii hlavou.
Pokračovanie nabudúce
0800 105 707 
