Samozrejmosť

Ležala som nehybne na  nemocničnej posteli. Do žily mi vtekala infúzia. Do žily, ktorú hľadali snáď pätnásť minút. Do sondy mi vstrekujú rozmixovanú potravu. Sen? Jesť, piť, ísť na záchod... Sny sa plnia. Tie moje tiež. Kopec „samozrejmých“ vecí je však tabu. Dodnes si pamätám, ako ma vzali na  výlet do nákupného centra. Predsa len, medzi múrmi Národného Rehabilitačného Centra, panovala iná atmosféra. Avšak ľudskejšia, ako tu. Tu to bolo o zhone. O zachmúrených tvárach. „Prečo sú nešťastní? Veď chodia!“ chcelo sa mi zakričať z invalidného vozíka. Toto je dôvod, prečo sa aj napriek všetkému usmievam. A nie jediný. Poviem, čo chcem, hoci mi občas veľmi ťažko rozumieť. Najem sa. Napijem sa. Oblečiem sa. Viem sa obuť a zaviazať si šnúrky na topánkach.

Samozrejmé? Omyl! Kedysi som za samozrejmé považovala všetko, dnes nič. Ani to, že si do pohára napustím vodu. Ani to, že idem na  toaletu. Ani to, že ráno vstanem z postele. Totiž, z  tej postele som už nevstala. Stálo ma kopec síl naučiť sa sedieť na invalidnom vozíku. Bolo šialene ťažké udržať vztýčenú hlavu a  udržať ju aj vtedy, keď mi zobrali opierku na hlavu. Celá spotená som urobila prvých pár krokov s oporou. Modlila som sa, nech sa s autom trafím do jedného jazdného pruhu. Nevedela som si predstaviť, ako šoférujem a zapnem si klímu... Koľko vecí.

Koľko samozrejmostí.... Chcem, aby ste všetci vedeli, že nič nie je samozrejmosť. „Keď mne sa nechce!“ začujem. Ó, ako rada by som to urobila, ak by som to dokázala. Čo sa dá milovať na vysávaní, vešaní prádla, či umývaní riadu? Všetko! Občas ale k tomu treba poznanie, že to nie je samozrejmé... Viete, aký mám sen? Opäť chodiť bez opory. A môcť si čupnúť a utrieť dlážku, na ktorú môj syn vylial vodu...
Dagmar Sváteková

Október 2014