A takýmito „náhodami“ som sa dostala k čítaniu časopisu Inak obdarení. Po prečítaní niekoľkých článkov som natrafila na Dagmar a jej stručný životný príbeh. Štýl písania ma zaujal, moje ezoterické a empatické vnímanie mi vravelo, že o tejto žene budem chcieť vedieť niečo viac. Že sa to neskončí len prečítaním jedného či dvoch článkov. Nespravila som naozaj nič iné len som verila, že Dagmar a ja si k sebe cestu nájdeme. Akýmkoľvek spôsobom.
Stalo sa... Sama už ani neviem ako, ale stalo... Prvotná myšlienka, že o tejto žene chcem napísať na svoju stránku sa zmenila na nevyvrátiteľnú istotu. Jej životný príbeh, jej osobnosť sa priam pýtajú do rubriky Studnička osudov. Ale po poriadku. Viete, je veľmi ťažké písať o niekom, kto svoj príbeh vie zvečniť aj sám. Kto je samostatný napriek všetkému a všetkým. Kto borí mýtus za mýtom a pri kom máte pocit, že nestíhate s dychom. Nepoznám túto ženu osobne v štýle face to face, ale verím svojím vnútorným inštinktom, ktoré ma zatiaľ sklamali málokedy. Verím anjelom, ktorí presne vedia, kedy ma majú krídlami poštekliť a ukázať – toto je to, čo potrebuješ, čo potrebujú aj ostatní. Verím tomu, čo vidím svojimi očami, ak za nimi stoja anjeli.
A vidím dušu s krídlami. Dagmarinu dušu a jej krídla. Možno to znie tak pateticky, ale nehanbím sa za to, v čo verím, pretože pre mňa to nie je viera. Pre mňa je to jeden reálny životný fakt s ktorým žijem každý deň. Paradigmy pre mňa nie sú obmedzením. A myslím, že pre Dagmar tiež nie. Ako sa hovorí, vrana k vrane sadá a rovnako „líznutých“ dušičiek sa to týka o to viac.
Verím v silu pozitívneho myslenia, verím v zázraky. Verím a žijem mnohými vecami medzi nebom a zemou a preto si myslím, že Dagmar so svojím osudom je studničkou, ktorá by mnohým mohla ukázať, že život sa skladá z maličkostí, z tých maličkostí, ktoré nás robia šťastnými, že trápenie sa nad nepodstatnými vecami nemá zmysel, pretože ako sa sama vyjadrila: „keď nejde o život, nejde o nič“. Toto životné krédo je oveľa reálnejšie než si možno myslíte. Nie je to len krásny slogan.
Dagmar na vlastnej koži pocítila, aké je to stretnúť sa tvárou v tvár so smrťou. Aké to je, keď vám nedávajú šancu na život a ak by sa náhodou stal „medicínsky zázrak“, tak ten život bude stáť za... niečo. Vie, aké je to narodiť sa znova a bojovať. Byť Xenou v samej sebe a súčasne aj navonok. Musela bojovať s tým, že „biele plášte“ sa nemýlia, hoci práve ich omylnosť jej dopomohla k tomu, že sa naozaj musela vracať na zem niekde zďaleka. Odtiaľ, odkiaľ sa vraj už nevracia. Musela bojovať s prekvapením, že sa to nakoniec dá.
Dagmar je skrátka kreatívna, nech už ide o čokoľvek. Kreatívna a vždy pripravená nevzdať sa. Dagmar je žena, čo tancuje v daždi na vozíku, žena, ktorá vie, že všetko je možné. Ktorá zvláda s humorom situácie, ktoré by mnohých zložili. Ale má vari na výber? Mladá žena, ktorá milovala svoju rodinu, dve malé deti, manžela, koníčky, maľovanie, beh, kam sa pohla, všade jej bolo plno... Také perpetuum mobile v ženskom tele. Obyčajný krásny ľudský život so všetkým, čo k tomu patrí. Až do dňa, keď sa pojem o troch slovách stal skutočnosťou - trombóza artérie basilaris. Nie som vyštudovaný lekár, preto tomu rozumiem len ako laik – upchatá cieva, ktorá zásobuje mozog. Približne asi takto k vysvetleniu. Pôvodná diagnóza ale znela otrava hubami – takže aj liečba bola zameraná iným smerom. Výsledok? Kóma, kóma a opäť kóma, kedy sa rodina zrejme mala pripraviť na to najhoršie.
Lenže Dagmarxena je bojovníčka hodna svojho mena. Nevzdala sa a prešla všetkým tým, čím podľa lekárov vlastne prechádzať ani nemala. Ak to správne chápem, dnes, kedy bývalá bežkyňa „beží“ na vozíku a snaží sa žiť nenormálne normálny život, už vie, čo znamená, že ak nejde o život, nejde o nič. Prešla si peklom na zemi, ostali následky, ktoré nie sú príjemnou prechádzkou ružovou záhradou. Má za sebou skúsenosti a poznatky, ktoré by možno rada nepoznala, ale opäť zacitujem: „čo ťa nezabije, to ťa posilní“.
Dagmar sa rozhodla, že aj s tou pani s kosou sa dá svojim spôsobom súperiť. Dokázala sa od nej vrátiť (nie raz) a je vďačná za to, čo má, pretože inak to už nie je. Ale možno časom bude. Lepšie. Možno raz sa vráti späť tam, kde bola, aj keď zmenená životom. Keď som videla jej tvár, keď som čítala jej písmenká, bolo mi jasné, že vidím a vnímam neutíchajúcu energiu pozitivity a bojaschopnosti nepoddať sa osudu. Je to živý príklad toho, že zázraky existujú a vôbec nie sú ojedinelé. Je to smršť, ktorá vám z hlavy sfúkne klobúk... Jej jazda je jazdou životom akýmkoľvek spôsobom. Jej jediným snom je opäť chodiť.
Ďakuje za to, že tieto skúsenosti má ona a nie jej deti. Váži si život, lebo vie, z čoho sa skladá. Dovolím si odcitovať úryvok z jej knihy Všetko je možné: „Kedysi som bola odsúdená na smrť, potom na zbytok života pripútaná na lôžko, bez pohybu, bez jedinej hlásky. Dnes som rada, že som tam, kde som. Aj keď chodím iba s oporou a moja reč nie je bohviečo. Sú chvíle, keď sa za ňu hanbím, pretože zďaleka nie je tou, ktorá znela z reproduktorov na rôznych podujatiach. No zároveň si uvedomujem, že kedysi som nedokázala jednotlivé hlásky ani vysloviť...“ Nedá sa vrátiť život odumretým mozgovým bunkám, no dá sa pracovať s tými, ktoré ostali.
Prepáčte, že som to napísala možno tak surovo, ale o tom je Dagmarin príbeh. Má čo má a váži si to. Nepomôže jej plakať nad tým čo sa stalo, dokázala zmeniť nemohúcnosť na zázrak. Som presvedčená, že jej osudom nebolo ostať ležať v posteli a trápiť sa. NIE! Tomuto ja neverím. Stalo sa čo sa stalo, nik nevie prečo a aký to malo význam.
Vieme ale to, čo je TERAZ.
Teraz je Dagmar žijúcim príkladom toho, že ak sa chce, skoro všetko sa dá. Vie, aké je to počúvať srdcom, vie, aké je to užmurkať sa pri komunikácii, keď slová skrátka von nepôjdu, vie, aké je to dávať si pozor na jedlo, lebo nikdy neviete, ktorý kúsok v jej prípade (nefunkčnosť dáviaceho reflexu) jej môže spôsobiť stretnutie so zubatou. Váži si každú jednu chvíľu v živote, miluje svojich blízkych a chcela by pomôcť ostatným. Každému, kto si myslí, že jeho život sa skončil. Každému, kto si myslí, že tie jeho problémy sú najväčšie problémy na svete. No, je to vec subjektívna. Osobne som rada, že Dagmar je taká, aké je. Svet potrebuje duše s krídlami, potrebuje slnká na zamračenej oblohe, potrebuje ľudské teplo, úsmev, smiech ale aj očisťujúci plač.
Ďakujem krídlatým, že mi umožnili nájsť Dagmar. Ďakujem za to, pretože ak jej prí- beh pomôže čo i len jednému človeku, tak, ako to mám napísané v úvode mojej stránky, na anjelských krídlach pribudne ďalšie pierko. Ďakujem za to, že som mohla čítať osobné vyznania Dagmar v jej útlych ale o to za srdce chytajúcich kníh. Práve preto tieto písmenká nie sú akýmsi Dagmariným curriculum vitae. Sú skôr o mojom osobnom pocite z vnímania jej duše. O jej lietaní životom. S krídlami na duši...
P.S. Dagmar má dar na písanie a svoj životný príbeh pretavila do veľmi zaujímavého čítania. Ako som písala vyššie, ide skôr o útle knižky, ktoré sú ale o to viac emotívnejšie. Určite ich odporúčam prečítať. Predajom kníh sa snaží podporiť OZ Burko, ktoré je zamerané hlavne na postihnuté detičky. V prípade záujmu z vašej strany o kúpu Dagmariných kníh sa nepriamo stanete tiež podporovateľom našej budúcnosti – detí.
Haniela http://www.anjelskekridla.eu/clanky/studnicka-osudov/s-kridlami-na-dusi.html
December 2014
0800 105 707 
