Jednoducho – expert. Kedysi dávno bol možno zúfalý, nešťastný, na samom dne, ale to už bolo veľmi dávno, DNES je to už iná pesnička. Tak to ja nie som. A keď na chvíľu uverím tejto vábnej klamlivej predstave, pekne rýchlo dostanem facku alebo také to životné „Halóóó, dievča, vráť sa na zem.” Napríklad včera. Viedla som rozhovor o práci, o nápadoch, súvislostiach, hospodárskej kríze, o tom, čo ľudia nerobia a mali by robiť. V tej chvíli mi to všetko znelo ako pravda, a aj to časť pravdy bola. Uzavrela som to tak, že je škoda tej sprchy negativizmu, v ktorej ľudia žijú, a že to vôbec nie je také zlé, že by mali zmeniť svoj vnútorný postoj a že je na nich, ako si poradia. Neprešlo ani pár hodín a odrazu akoby išlo všetko z kopca. Jeden odberateľ už nemal záujem o spoluprácu, z ďalšej akcie mi prišiel strohý mail, že ma nevybrali, chvíľu pred daňovým priznaním som si našla v účtovníctve chybu a k tomu všetkému som sa pohádala s mužom, ktorý mi povedal vlastnými slovami pravdu o mne a (ne)zvládaní aj celkom jednoduchej administratívy. Tak tvrdo, ako som o sebe zmýšľala aj ja sama, ale nemala som ani trochu chuť počuť to nahlas. Dokonalé zrkadlo :-)
Ani som nevedela ako, po dlhom čase sa zo mňa vyvalila taká sprcha negativity, hnevu a neistoty a dokonca obviňovania iných, čo zvyčajne nemám vo zvyku. Slzila som nad nenávidenými dokladmi, nad mailami, aj iba tak do priestoru. Pri pomyslení na nejaké pozitívne myslenie som sa zježila ešte viac. Po dvoch hodinách v pozícii dokonalej obeti som sa trochu spamätala a prestala fňukať. Bola som pripravená prijať, že si za tieto situácie môžem sama a že sa nakoniec možno obrátia na dobré. Keď sa obrátila na dobré manželova polámaná noha, môže sa na dobré obrátiť čokoľvek. A v tom som to uvidela. Možno som predtým síce hovorila pravdu, ale vnútri som mala skôr pýchu než lásku. Skôr oddeľovanie sa než prijatie.
A tu mám výsledok. Ochutnávku na vlastnej koži, nech sa trošku preberiem. Je celkom prirodzené a správne vidieť a oceňovať svoje pokroky, tešiť sa zo svojho rastu, svojich posunov a úspechov, ale v každej chvíli je dobré si pripomínať, že transformácia je nikdy nekončiaci proces. Má toľko vrstiev, že sa za celý život pravdepodobne nedostaneme cez všetky. Olúpeme jednu a ukáže sa niečo ďalšie. Vždy budeme mať čo zlepšovať, vždy budeme v niečom nedokonalí. Ak zabudneme na pokoru, život nám to vždy rád pripomenie.
Vždy, keď budete mať pocit, že niečo už máte vyriešené, že vás sa to už netýka, že vy ste inde ako možno niekto druhý... spozornite a hlavne tomu neuverte. Nebojte sa priznať si v sebe aj to, čo by sme najradšej nevideli. Napríklad také tie drobné zrniečka pýchy, závisti, žiarlivosti či iných neduhov.
Sme ľudia, stále sme len ľudia a nie osvietené vesmírne bytosti. A pokým ľuďmi budeme, tieto zrniečka si v nás budú žiť. Je dobré vidieť ich a vedieť o nich. A keď vylezú, spraviť na ne láskyplné „no no no”… a nenechať ich nepozorovane, veselo gazdovať v presvedčení, že „nás sa to predsa už dávno netýka” :-)
Z. Koščová – úryvky z knihy Rozprestri krídla
0800 105 707 
