Odo mňa mi to príde komické, tak sa to asi nenosí. A vyzerať komicky teda nechcem. Prirodzenosť je teda mojou súčasťou. S odkrvenou rukou, lebo v kabelke mám dva litre mlieka, chlieb, májku a okrem toho kilový zväzok kľúčov, mobil, peňaženku, doklady, diár, rúž, lesk na pery, púder a zrkadielko, sa nesiem ulicou ako pávica. Na nohách mám nové topánočky na opätku a sú celkom pohodlné. Oblečené nové nohavice, čierny pláštik, učesaná som podľa najnovšieho trendu, teda aspoň si myslím.
Bác! A v momente už aj stojím a opäť uvažujem, ako zalomiť tú ruku späť a kráčam ďalej. Očami hodím pohľad na okoloidúcich a rozmýšľam, kto ma z nich videl dúfajúc v nevšímavosť dnešnej doby. O pár krokov ďalej si premietam, čo sa stalo a nenápadne sa za seba obzriem. Nič. Chodník bez hrboľa, bez výtlku... Noha ma bolí, koleno tiež, nové nohavice roztrhnuté, špinavé a topánky majú odrazenú špičku tak, že to už neopraví žiadny obuvník. Uvedomujúc si, čo sa stalo a kto ma mohol vidieť, sa mi chveje brada a slzia oči. Fúknem do ofinky, zachovám si chladnú hlavu a idem na autobus. Domov dochádzam v poriadku, až na narazené koleno a ego.
O pár dní sa vyberám na jednu akciu. Pekne sa oblečiem, nalíčim, učešem, cítim sa na dvadsať. Oslovuje ma môj rovesník, že „teta prosím vás“... „Preboha dieťa moje a ty máš koľko rokov? Prečo mi hovoríš teta? Šak si tykajme!“- snažím sa byť bezprostredná a priateľská. Preboha, vzápätí si uvedomujem, že som povedala dvadsaťročnému mladíkovi „dieťa moje, tykaj mi“. No, čo už. Aj tak sa cítim skvelo. Cestou domov sa stretávam s kamarátkou, tiež dvadsiatničkou, ktorá mi nezabúda pripomenúť, aby som sa zafarbila, lebo mám „biele sluchy“.
Večer pri odličovaní mojich krátkych mihalníc sa tak nejako prizriem a vidím vrásku pod okom. Vyškerím sa, aby som videla, že to je vlastne vráska mimická, čiže daná mojím neustálym zmyselným úsmevom dvadsiatničky. Tá vráska je ale mrcha na inom mieste. Nehýbe sa. Zvážniem. Prstom natiahnem pleť, pustím a ona tam stále je. Vyškerím sa, zvážniem ešte asi dvakrát a potom to vzdám. Okamžite si objednávam luxusný krém s obsahom neviem čoho, aby to neviem čo vrásku vyplnilo. Kolegyni tesne pred tridsiatkou dohováram, aby nebola smutná, že to je krásny vek, že je ešte mladá - pretože ona odmieta mať tridsať. „Bože, šak to neber tak tragicky, ja mať tvoj vek...“
Ráno vstávam, bolí ma krčná chrbtica, na tvári ďalšia vráska a také škaredé dve nad perou. Tie mala moja mama vždy, keď bola zdutá. Aby som nevyzerala zduto, chytro sa usmievam, no dochádza mi, že v noci asi spím zdutá, lebo tým dvom potvorám nad perou to nejako nedochádza a strácajú sa až okolo obeda, aby tam zas ráno boli... Líčenie mi trvá stále dlhšie, sluchy si farbím asi každé dva týždne. Tykám si s každým mladším pre istotu. Utešujem tridsiatnikov. Tvárim sa prirodzene neprirodzene. Začínam byť šmatlavá a hocikde sa potknem. Používam slová ako „šak, dieťa moje, ouki douki, čavko kakavko...“ Bože, starnem. A hovoria mi, že po štyridsiatke to bude ešte horšie. To fakt?
-iškro-
0800 105 707 
