A denne tisíckrát poďakujem, že mňa nohy unesú. Ako som pomaly kráčala k dverám, všímala som si namosúrené a uponáhľané tváre ľudí navôkol. Viem, čo ich ťažilo. Na cestách je v tomto okamihu súvislá vrstva snehu, ktorá do rána môže nabrať kontúry ľadu. Môže. Nemusí. Hoci ten predpoklad tu je. Ale môže sa stať, že vy už sa nezobudíte.
S tým nik nekalkuluje, však? Ani mňa to nenapadlo, až raz... Bolo to viac ako zlé, ale odvtedy si uvedomujem krásu opadávajúcu na jeseň zo stromov, v lete sa nechávam hladkať lúčami slnka, hoci aj mne je horko, na jar sa teším z pučiacich kvetov a nového života, a v zime? Vždy som milovala zimu, ale nikdy som si nevšímala jej krásu. Sneh som mala rada iba na upravených zjazdovkách, ľad na klzisku... A zrazu som pochopila... Patrí to k tomu, rovnako ako ja kráčam vedno ruka v ruke so svojou nedokonalosťou.
Viete, mohla by som tiež frflať, namiesto toho hľadím na oblohu s nadšením dieťaťa. Ja prvýkrát od príhody kráčam po snehu. Viete aké to bolo, na Silvestra sa prechádzať v milovanom meste, pod nohami ľad a sneh? Za ten čas, čo bol manžel s deťmi pri vode rozbíjať ľad, ja som prešla pár desiatok metrov. „Čo tá šibnutá preboha robí?“ napadlo by nejedného.
Dnes sa na mňa s poľutovaním pozrel starší pán „Taká mladá žena a takto strašne chodí...“ „To je už dobré,“ odvetila som s úsmevom a v duchu som po niekoľkýkrát vzdala hold nebesiam. Nie som vôl, čo zabudol, že teľaťom bol. Ako som ležérne kráčala po parkovisku a vločky pristávali v mojich vlasoch, chcelo sa mi zakričať: „Hej ľudia, zastavte! A tešte sa z prítomného okamihu!“ Možno by som to bola urobila, ak by som na to mala hlas. Nemám. A? Mám aspoň nejaký. Je smutné, že mňa k takémuto zmýšľaniu priviedla až pachuť smrti. Preto želám každému človeku, aby si to stihol uvedomiť skôr... Dagmar Sváteková
Február 2015
0800 105 707 
