Príroda...

Verte, práve vtedy choďte do prírody. To je to najlepšie, čo môžete urobiť. Venujte tento čas sebe. Príroda nám dáva možnosti poznávať ju v malom vo svojom blízkom okolí, ale aj vo veľkom, keď sa vyberieme do hôr či k moru. Ak naša návšteva prírody má skutočne účel spoznať a vnímať ju, tak nájdeme bohatstvo prírody hodné obdivu. Krásu aj v tom, ako príroda podporí život, ale i zužitkuje, pretransformuje to, čo už životu neslúži. Ak vyjdete na  najvyšší kopec v okolí a budete pozorovať všetku krásu okolo seba, veľkosť sveta, čo vás obklopuje, zistíte, že aj problémy sa akosi zmenšili pred tou veľkoleposťou.
Keď pozorujete prírodu okolo vás, zistíte, že život si vždy nájde cestu a všetko má riešenie. Možno vám to pomôže usporiadať si myseľ, priority a načerpať inšpiráciu. Pre mňa je dôležité prírodu vnímať, pozorovať a „cítiť“. Prechádzka lesom môže byť rozprávková. Nejde len o výkon, vyjsť rýchlo, prekonať seba... Ak sa pri svojej prechádzke na  niektorom mieste cítite veľmi dobre, zotrvajte chvíľu na ňom a užívajte si to s láskou a vďakou. Z  mojej skúsenosti viem, že na  niektorých miestach sa človek skutočne cíti a  funguje inak. Mám rada kryštály a raz som si z lesa, z kopca riadne strmého, niesla domov kryštálovú skalu. Dosť veľkú, cca 0,5 x 0,3 x 0,2m. Tam mi nebola nejako ťažká, to miesto na  mňa tak pôsobilo, že som ju z toho strmého kopca zniesla do auta celkom ľahko. Zvláštne je, že teraz ju ledva dám do vane, keď ju chcem občas opláchnuť, akoby vážila 3 x toľko. To miesto malo veľkú krásu a  úžasnú energiu, volala som ho „slovenské Makchu Pikchu“. Škoda, že ťažobné spoločnosti z neho už takmer nič nenechali... Keď idem do  prírody, ide mi o  návštevu „iného sveta“, akési zdieľanie v  úrovni, kde sa prelínajú svety. Svet živočíšny, rastlinný, minerálny a iné, možno menej viditeľné, ale zato cítiteľné. Ak by ste si pozreli fotky urobené Kirlianovým fotoaparátom, videli by ste energiu, ktorá obklopuje všetko živé. Človek má viac vrstiev tejto energie, tieto vrstvy majú rôzny účel a tým aj „konzistenciu“. Ak niekedy budete pozorovať rastlinu, strom či človeka, uvidíte túto energiu, ak zostríte zrak. Dokonca aj pri pouličnom osvetlení môžete pri určitom uhle svetla okolo svojho tieňa vidieť „svetlé niečo“. A v mori „to“, keď budete mať slnko za  chrbtom, okolo svojho tieňa uvidíte pri určitom uhle svetla tiež. V prírode sa naše viaceré vrstvy živej energie prelínajú s množstvom živej energie prírody okolo nás. Tu sa naša energia aj po tejto stránke môže doplniť, očistiť, skvalitniť presne tak, ako potrebujeme. Totiž aj rastliny a stromy, voda či skaly majú rôzne energie a my v prírode dočerpáme to, čo potrebujeme. Myslím si, že určité princípy fungujú rovnako aj v  rôznych filozofiách. Pravda je len jedna a  tá funguje, aj keď ten istý jav ľudia môžu volať rôzne. A myslím si, že v prírode môže človek cítiť a vnímať rôzne sily, energie, ktoré prírodu vytvárajú. A súhrn týchto energií dáva týmto miestam pocitovú atmosféru. Ľudia sa oddávna snažili tieto prírodné sily pomenovať, rôzne kultúry im dávali rôzne názvy a mali o nich svoje predstavy. Ja tieto sily vnímam a pomenúvam po svojom. Pre mňa je podstatné vnímať ich.
A veľa vecí ma to naučilo. Napríklad ako vždy a znova príroda neúnavne tvorí. Aj keď niečo zničí, vytvára to znova, lepšie. Niekedy vám vaša príroda (aj záhrada) dáva akoby vnuknutie, čo máte urobiť, aby sa jej darilo. Vždy, keď sa mi to podarilo naplniť, tak úroda bola krásna a  zdravá aj vtedy, ak okolie malo s úrodou problém. Ale aj naopak, ak sme urobili niečo, čo sme cítili, že by sme nemali, aj keď logika v tom nebola, tak nám to záhrada dala najavo. Napríklad sme vypílili 3 staré hrušky, aj keď sme mali pocit, že by sme nemali. Stále veľa rodili, aj keď mali už 70 rokov. Boli to pôvodné odrody, ktoré o postrekoch nikdy ani nepočuli a žili si proti všetkej logike. Nám sa zdalo, že je takmer nemožné, aby ešte rodili a báli sme sa, aby sa také veľké a staré konáre neodlomili a neublížili niekomu. Tak sme ich vypílili. Možno náhoda, ale možno aj nie, všetky naše ostatné hrušky dostali „hrdzu“ a musia ísť von.... Ale aj naopak to funguje. Mám veľmi rada morušové plody, drevené jahody. A z ničoho mi vyrástla moruša, sama od seba a rodí skvelé plody. Veľmi ma to potešilo. A pritom v našej lokalite nie sú veľmi rozšírené a v blízkom okolí asi nie je ani jedna... Zistila som ešte jednu vec. V minulosti človek mal svoju prírodu možno viac rád, chránil ju, staral sa o ňu. A  čo ešte? Ďakoval jej. Bol vďačný za to, čo mu dáva. Úrodu, poživeň, všetky materiály. V  určitých obdobiach roka svoju vďaku a úctu človek dával najavo oslavami. Táto vďaka je tiež forma energie a  prírode určite pomáha. Posledné desaťročia sme zabudli viac ďakovať a  viac dávať prírode. Aj oslavy zmenili účel...

Prečo ďakovať? Vedeli ste, že aj vaša záhrada na vás reaguje? Ja som si všimla viackrát, že byliny a  kvety nám často vyrástli podľa zdravotného stavu ľudí, čo sme tam žili. Jeden rodinný člen mal vred na  pankrease a v tom roku nám celý dvor zarástol harmančekom. Mňa sa teraz pár čias držal kašeľ. Hádajte, čo nám rastie po celom dvore? Pľúcnik! Viem, že príčinu tieto bylinky neodstránia, ale je dojímavé a krásne, ako nám naša príroda chce pomáhať. Snažím sa byť k týmto signálom viac všímavá a viac vďačná. Prajem vám, nech má príroda veľké miesto vo vašom srdci a nech je vaším vzácnym liekom.

S Láskou Monika Ponická