príbehy od srdca

Aj tak sme najbohatší
Mamička bola starostlivá. S detičkami poctivo cvičila, čo bolo na nich vidieť. Pretože boli vysoko rizikové, museli byť pravidelne sledované. Keď mali rok, Zuzka a Danka už chodili, ale Terezka ešte ani nesedela. Mala som z nej veľmi zlý pocit a obavy o jej ďalší vývoj. Pri ročnej kontrole sa mamička zaprisahávala, že viac deti už nechce!
Potom dlho na kontrole neboli. Objednali ich, až keď mali dva roky. Keď som ich zbadala vo dverách, skoro som onemela! Boli rovnako oblečené, na chrbátikoch mali červené ruksačiky a behali po čakárni. Prvé dve začínali vyprávať, ale Terezka už vyprávala vo vetách a bonzovala na sestry – „Oni ešte majú plienky, ale ja už nemám... a mám ti zaspievať pesničku???”
No zázrak.
A dôvod, prečo nechodili na kontroly? Narodil sa im zdravý chlapček. Po dlhšom čase objednali rodičia na vyšetrenie chlapčeka po úraze hlavičky. Keď s nimi prišla maminka, hneď som ju poznala. Po vyšetrení priznala, že je to ich siedme dieťa.
„Narobíme sa, aj finančne sa musíme obracať. Máme veľkú záhradu, pole, kravu, prasiatko, hydinu. Ale s pomocou celej rodiny to zvládame.
Viete, aj tak sme v dedine najbohatší. Sedem pokladov nemá nikto. Či im ešte nejaký poklad pribudol, to neviem. Ale tú lásku v rodine, spolupatričnosť, vzájomnú pomoc im môžeme všetci len závidieť.
Autor: MUDr. J.H

Ako ste dávali na mňa pozor!!!
Ďaleko je od minuloročných Vianoc a ešte ďalej k tohoročným. Dnes sa už nad tým, čo sme zažili iba zasmejeme, ale vtedy pred rokmi nám veru nebolo všetko jedno. Bol krásny predvianočný čas. Mrzlo, zmrákalo sa, čas ako vyšitý na večernú prechádzku. Zababušili sme vtedy moju štvormesačnú dcérku
do fusaka, dali sme ju na sane a vyrazili sme do centra mesta. Autobusy vtedy chodili zo sídliska 1x za hodinu a aj to nezobrali kočík, nie to ešte sane. Prechádzka po celodennej práci nám prišla vhod. Išli sme na „babskú párty“. Moja sestra, malinká dcérka a ja. V meste boli práve vianočné trhy. Kúpili sme v stánkoch nejaké vianočné malé darčeky, stretli sme známych, poklebetili sme. Vonku bola strašná zima a tak sme mali aspoň dôvod, aby sme si rubli po dva deci vareného vínka.
Cesta domov bola veselšia ako cesta do mesta. So sestrou sme kecali, spomínali na detstvo a obe sme ťahali za sebou sane s malou. Po asi dvesto metroch sme sa len akoby náhodou pozreli, čo robí náš drobec, lebo bol nápadne ticho - a sane prázdne. Ako sa povie ľudovo - krvi by sa nám nedorezal.
V prvom momente sme si mysleli, že nám malú niekto ukradol. Hneď sme sa rozbehli naspäť. Dcérka ležala na zemi v záveji snehu a pokojne si vo fusaku spinkala. Sane nemali operadlo. Ja som si myslela, že viac za špagát ťahá sestra a ona si myslela, že viac ťahám ja a pri dobrej nálade sme nezbadali, ako sa nám vyšuchla zo saní. Na druhý deň som hneď išla do obchodu kúpiť operadlo, aby sa nám už nič podobné nestalo. Po rokoch sme s našimi deťmi spomínali na rôzne príhody z ich detstva. Moja vnučka, trojročná, ostala zarazená s poznámkou: „Vidíš maminka, aj ty si ma mohla stratiť! Na saniach nemáme operadlo...“
Autor: MUDr. J.H

Spomínam si aj na inú príhodu...
Vtedy už mala dcérka asi dva roky a už všetko pekne vyprávala. Opäť sme sa vybrali aj s mojou sestrou do mesta. Práve otvorili Prior a tak sme išli obzerať tovar. Zastavili sme sa v oddelení s obuvou. Topánky boli uložené vo viacerých vysokých regáloch. V tom počujeme, ako v rozhlase hlásia: „Mamička, ktorá stratila dcérku, má ju na oddelení s obuvou.“ Malá bola na druhej strane toho istého regálu ako my, ale keď ju tam samú zbadala pani predavačka a pýtala sa jej, kde má mamičku, povedala, že nevie, a tak to vyhlásili v obchodnom rozhlase.
Po krátkom čase sa úplne rovnaká situácia zopakovala. Opäť náhodou sme boli na tom istom oddelení, opäť sme sa zapozerali do nových modelov, keď počujeme tú istú výzvu: „Mamička, ktorá stratila dcérku, má ju na oddelení s hračkami.“
Pozreli sme sa so sestrou na seba, okolo seba a decko nikde. Hneď sme vedeli, koľká bije. Malú sme si vyzdvihli, poďakovali sme sa pani vedúcej za nájdenie nášho pokladu a ako sme od nej vychádzali, dcérka na plné hrdlo a na celý obchod zahlásila: „Ako to dávate na mňa pozor, keď sa vám stále stratím!“ Autor: MUDr. J.H

Všičky, všičky, všičičky
Naši starí rodičia bývali na Považí. Vtedy 100 km vzdialenosť bola strašná diaľka. Ale boli udalosti ako narodeniny, meniny, kedy náš otecko musel nakopnúť starú Tatrovku a vyrazili sme. Cesta trvala nekonečne dlho, auto na jamách podskakovalo a všetci, okrem šoféra sme zvracali. Konečne sme dorazili. Starkí bývali na okraji mesta, preto v krásnej záhradke mali zajace, kurky, psíka. Strašne sme sa na zvieratká tešili. Ráno pri raňajkách ma začala svrbieť hlava. Škrabala som sa a vtedy na obrus spadla malá potvorka - voš.
Maminka ju hneď spoznala a začal dlhý boj! Vonku bolo krásne letné počasie, súrodenci sa vonku hrali, potom išli na plaváreň, na hrad a ja som sedela doma a maminka zabíjala, čo v mojich vlasoch našla, potom mi nasadila turban a pod ním DDT. Po týždni sme zvíťazili.
Autor: MUDr. J.H

Po rokoch...
Ráno sme sa chystali do práce, deti do školy a môj synáčik, druhák, sa stále škrabal vo vlasoch. Len, aby reč nestála, som sa ho spýtala, či v škole nemajú vši. A on nato: “V rozhlase hlásili, že celá škola je zamorená všami.“
Aj v triede má pätnásť spolužiakov vši. Vtedy ma ani nenapadlo a ani by som nedopustila, že aj môj synáčik má niečo podobné. V ten deň som domov neprišla, lebo som mala nočnú službu. Ale na druhý deň mi manžel zatelefonoval do práce: „Mamina, priprav sa, máme vši.“ Hneď som išla do lekárne pre chemickú výzbroj a za šéfkou jej oznámiť, že idem skôr domov. A ona mi ukázala fotku svojej dcéry, ktorá bola vtedy v pionierskom tábore a ako jediná mala turban a pod nim DDT. Pokladala som za povinnosť pani učiteľke oznámiť náš nález, a tak som išla najskôr pre syna do školy. Triedu mal na úplne opačnom konci chodby. Keď som ho zazrela, začali mi tiecť slzy... moje zlatíčko zavšivavené. Brala som to tragicky. A on na celú chodbu vykrikoval: „Hurá mami,ja mám vši.“ Hanbím sa povedať, že som kus baby, ale malinká všička ma zložila.
A tak som si na pomoc zavolala susedu, moju najlepšiu priateľku - druhú sestru, drobučkú, chudučkú, ale odvážnu bojovníčku. Najväčšie obavy som mala z toho, aby nemala nájomníkov dcéra o päť rokov staršia. Mala nádherné, dlhé kučeravé vlasy. No jasne syn mal hnidy, ale ona celý roj! Zuzanka sa nemaznala. Obe deti dala do vane, na vlasy im dala odvšivovacie preparáty. Vo vani sedeli do večera a potom opäť začala zabíjačka. Toto sa opakovalo celý víkend, pokiaľ sme nevyhrali. Po trojdňovom boji, keď mal ísť syn do školy, víťazoslávne sa mi priznal: „Mami, Ferko má v krabičke od zápaliek vši a ani ich draho nepredáva. Kus za korunu.“
Autor: MUDr. J.H

A opäť mám asociáciu s horeuvedenou príhodou
Na obedy sme chodili do vtedy vychýrenej jedálne do hotela na konci mesta. Dali sme si veľké rezne. Moja kolegyňa dojedala, keď v obede našla muchu. Zavolala čašníka, aby sa posťažovala. Ten zobral obed s tým, že jej donesie novú porciu. Doniesol jej ešte väčší rezeň ako zadosťučinenie a s ospravedlnením od šéfkuchára. Mne to však nedalo. Kolegyňa mala nad sto kilov. A tak som povedala obsluhujúcemu: „Viete, tie porcie sú jej málo a tak nosí v krabičke od zápaliek muchu, ktorú pred dojedením nenápadne dá na tanier, aby dostala ešte jednú porciu! Všetci to zobrali s humorom, len ja som si myslela, že ma prerazí. Mala som šťastie, že bola moja sesternica. Za dva dni mala narodeniny, a tak sme sa pri obede na tom už len dobre pobavili. No nezaprela sa. „Aspoň som sa dobre najedla.“
Autor: MUDr. J.H