No stále to bude málo na to, aby sa o ňom dalo vyhlásiť, že je čistý. Prvotná sila niekedy ľudí oklame, že teraz už všetko pôjde ako po masle. Odpustili si, prijali sa, vzťahy sa začali zlepšovať, prišiel nový partner, darí sa materiálne, stačí naozaj byť pozitívny, vytvárať si v hlave krajšiu budúcnosť, no radosť žiť. Zabudli však, že sa sem prišli učiť. Duša je rada, že si ju konečne niekto všimol, že pán otvoril oči a začal skutočne žiť, ale nesmiete zabudnúť, že práve teraz sme sa dostali k našim úlohám, takže skúšky a vyzvania na seba nedajú dlho čakať. Podľa princípu, že keď niečo v sebe prežijeme z oboch strán, pochopíme príčiny danej veci, prijmeme jej následky, poďakujeme za ňu, tak by sa nám už nemala zopakovať. Bude stále prítomná, len my už ju nebudeme vnímať, lebo nám už nebude uberať energiu. A keď v nás niečo nevyvoláva negatívnu emóciu, plynie to mimo nás. Máme to vyriešené. Ľudia zvyknú vyslovovať rýchle závery, že „toto už mám vyriešené, toto ma u nezraní, pohodička“. Vystatujeme sa, akí sme v niečom čistí, opravení, neomylní. Vesmír si okamžite robí poznámku do svojho bolesťbloku a obratom nám hodí k nohám petardu s potrebným overovacím obsahom. Vyskúša nás raz-dva a zrazu čelíme niečomu, o čom by sme ešte včera odprisahali, že nám sa to nemôže stať.
Jedna moja čitateľka mi písala, ako už od mladosti pohŕdala všetkými ženami, ktoré išli na interrupciu. „Bola to vec, ktorú som všetkým vyčítala, nevedela som ju ženám odpustiť a pohŕdala som nimi. Vždy som vyhlasovala, že niečo také by som ja nikdy neurobila. Až kým nemal vesmír mojich rečí dosť a nedostala som sa do situácie, keď som to, za čo som všetky odsudzovala, urobila aj ja... lebo iné východisko nebolo. Pre mňa neskutočne ťažké rozhodnutie.“ Takisto, ako aj veľmi kvalitný hudobný nástroj získa tón iba hrou, tak naše duše rastú cez soľ očí.
Ak ste vnímaví a čestní k sebe, sadnete si a priznáte si, že ste trošku predbehli udalosti, vyslovili unáhlený záver. Nič sa nedeje, pár posledných pokazených lát v plote vyberiete, natriete ochranným náterom, podoťahujete všetky skrutky a potom sa už pokojne usadíte k bazénu. Prestanete chvastúnsky provokovať vietor a keď príde, nebudete už o ňom vedieť, lebo plot vás dokonale ochráni. Konečne vám prestane fúkať pod plavky. Raz mi zazvonil telefón. Na druhej strane sa ozvala bývalá frajerka. Bola celá skormútená, vraj akurát rozbila firemné auto. Pod pojmom „rozbila“ myslela oškretý nárazník a jeden blatník. Spýtal som sa, či sa jej niečo stalo. Vraj nie, že jej sa nestalo nič. Tak som jej odvetil, nech vyjde z auta, poprechádza sa a užije si pocit, aké je to kráčať po zdravých nohách, lebo veľa ľudí takéto niečo už zažiť nemôže a tá druhá, väčšia skupina, to berie ako automatickú vec, za ktorú vraj nemusí ďakovať. Nech si to vychutná a poďakuje za to svojim anjelom, Bohu (ak má nejakého nového) a nech poďakuje aj plyšá- kovi Garfieldovi, ktorého má ako ochranného maskota celého vyškereného pricapeného na zadnom skle, lebo možno ak by jeho nebolo, zrúti sa s celým autom do priepasti. - Šéfka ma zabije, - bola jej ďalšia obava. Upozornil som ju, nech takéto niečo už nikdy nevyslovuje, lebo raz ju tá šéfka skutočne zabije a sama sa potom bude čudovať, čo to porobila, že sa to nikdy nemalo stať a je v tom nevinne, lebo ona tú kulmu, kým ti ju na žúrke vložila zo srandy pod paplón, skutočne vypla. Pokračoval som bežnými triezvymi myšlienkami, že pracuje pre bohatú farmaceutickú firmu, auto je poistené, nepila, auto iba trošku oškrela, že je to záležitosť bežnej opravy, ktorú zaplatí poisťovňa. Nezabudol som jej naznačiť, nech sa snaží vydedukovať, čo jej má táto situácia napovedať. Či je to varovanie duše: má si dať v nasledujúcich dňoch väčší pozor, lebo ak nebude vo svojich rozhodnutiach pozorná, môže prísť havária? Poháda sa s manželom, má sa pripraviť na verbálny karambol? Alebo je to následok karmy: v minulom živote vlastnila drožkovú autodopravu, kde nejaký jej zamestnanec rozbil koč. No ona to nezvládla, vyhodila ho a ešte naňho aj nakričala, vraj „jej by sa to nikdy nestalo“. Tak sa jej to teraz stalo pre istotu z tej druhej strany.
Dostala príležitosť prežiť si to z pozície „vinníka“ a ak to duševne zvládne, bude mať túto vec už nadobro v sebe prežitú a uzavretú. Preto sa to stalo? Alebo je to len bežný následok jej rozhodnutia, lebo chcela zatelefonovať kamarátke a pri otáčaní volantom myseľ sústredila na otázku „kde mám mobil?“ namiesto toho, aby sa úplne venovala šoférovaniu, takže časová niť logicky priniesla výkričník: „Dávaj pozor! Nerob dve veci naraz! Toto je prvotná výstraha, lebo zajtra môžeš havarovať a skončíš o barlách!“
Poradil som jej, nech okamžite zavolá šéfke a vyjde s celou pravdou von, lebo ako ju poznám, tak sa tým bude zbytočne dlho potajme týrať. Šéfka zafrfle, však z povinnosti musí, Matrix káže. Ale všetko dobre dopadne. Musí myslieť pozitívne. Potom som jej dal zopakovať predposlednú vetu. Zopakovala: „Všetko dobre dopadne.“ A všetko aj dobre dopadlo, veď dokopy sa nič nestalo, len sa nechala v pomykove uniesť strachmi, ktoré keď im poskytnete priestor a čas, dokážu nabrať obludné rozmery. Ak v sebe nemáte vystavaný osobný hromozvod pre krízové situácie, v ktorých sa dostanete rýchlo do neistoty či pomykova, zavolajte známemu, ktorý vás upokojí a pozrie sa na daný problém z iného, triezveho uhla pohľadu. Zložil som hovor s dobrým pocitom, že som trochu pomohol. V duchu som hrdo podčiarkol sumár, že musím mať takéto životné „banality“ už dávno vyriešené, preto mi už našťastie neberú energiu a nevyvádzajú ma z miery. Kujon vesmír má uši všade, samozrejme, že mi poslal do cesty kontrolnú skúšku. A to hneď na druhý deň... Šoféroval som meškajúc na jedno stretnutie. Ponáhľal som sa, pri cúvaní som nešetril plynový pedál, nie práve najmäkšie som zacúval do značky. Keď sa to stalo, zamrzelo ma, aký som babrák, naplnila ma negatívna energia, že som si vyrobil škodu. A potom som to pochopil: „Paľko môj, včera si sa vystatoval, že takéto veci predsa nestoja za únik ľudskej energie, treba ich brať predsa s nadhľadom!“ Nie, nevyšiel som z auta, zostal som pokojne sedieť. Usmial som sa, vnútorný dialóg pokračoval vo výchovnom sebaironickom tóne: „Tak, Paľko, vyjdi teraz z auta a pozri sa, čo si dorobil. Usmej sa na rozbitý blatník, pohladkaj ho, že to ‚nič nie je, len taká taľafatka‘, cez ktorú si predsa nedáš odobrať harmóniu. Nestojí to predsa ani za reč, tak choď. Včera si bol premúdrený, kričal si do neba, vraj ľavou zadnou, vyriešené.“ Vyšiel som z auta a ako najväčší blázon sveta tej sekundy som sa usmial na prasknutý bakelit. Zdvihol som zrak k oblakom a potiahol som deduška za fúz. „Si ty ale beťár. Ale očarujúco múdry beťár. Každým činom mi pripomínaš, ako krásne to máš vymyslené. Dokonalo, uznávam. Milujem ťa, vieš to? A ďakujem ti, že na mňa nezabúdaš.“
Buďte šťastní, Hirax
Júl 2015
0800 105 707 
