
Nebudem Vás tu kŕmiť lacnými frázami o tom, aké bolo všetko jednoduché. Nebolo. Padala som, aby som mohla opäť vstať. Plakala som, aby som sa dokázala opäť usmiať a ísť ďalej. Pochybovala som, aby som opäť mohla začať veriť... Nie, nebolo to ľahké obdobie. Na jednej strane stáli ľudia, ktorí mi verili a podporovali ma. Na druhej na mňa hľadeli cez prsty a klepkali si na čelo. Môj syn mal vážne zdravotné problémy a ja som bola v stave nechať všetko tak. Zrazu mi nedávali zmysel ľudia, ktorých som denne motivovala. Zrazu pre mňa boli bezvýznamné medaile zo súťaží a prekonávanie samej seba. Podrazili ma blízki ľudia... Celý môj život smeroval k tomu stať sa katastrofou. Bola som nešťastná, ubolená a utrápená. A v týchto chvíľach sa objavili ľudia, ktorí ma zdvihli a povedali: „Poď, Ty to dáš! Kde je Xena, kde je človek, ktorému som kedysi uverila?“ A tak som išla... Možno bezcieľne, ale išla... A odrazu sa začali diať krásne veci. Čoraz častejšie som na slová: „Ty máš ale šťastie“ odpovedala: „Karma je zdarma.“ Tam niekde som začala veriť, že všetko bude zasa dobré. Nie je to dobré, je to výborné! Mám spojenie so zemou, ktoré mi nedovoľuje lietať v oblakoch, ale mám vieru v seba a v to, že na svete je množstvo ľudí, ktorí mi radi pomôžu. Dôkazom toho bolo aj tohoročné podujatie Žime spolu, dôkazom toho sú správy, e-maily, či telefonáty od všetkých Vás. Dôkazom toho sú aj uznania od ľudí, ktorí mi neverili. Dnes hľadím sama sebe do tváre na televíznej obrazovke a som vďačná, že môžem byť súčasťou projektu, ktorí mení históriu. Som v bode, kedy sa môj sen splnil. A tak idem snívať ďalej. Pretože #mamnato
Dagmar Sváteková