Na Silvestra ma objala kamarátka - lekárka, ktorá pracovala na oddelení, kde som ležala. „Dadi, už vieš všetko.
Keď Tvoje MR-ko uvidel najskúsenejší československý radiológ, spýtal sa: „A ona žije?“,“ povedala mi vtedy. Nechcel veriť, že fungujem takmer normálne, to predsa nie je možné.
Je.... Uvedomila som si, že skutočne som dokázala niečo viac ako len prekabátiť mozog. Okej, nie som ako bežný človek, moje pohybové schopnosti sú nateraz limitované. A čo? Koľko ľudí vie, to čo ja? Bežných, zdravých. „Na kaž- dé postihnutie pripadá jedno nadanie,“ napísal Nick Vujicic. Pri čítaní jeho knižky si opäť a znova naplno uvedomujem, že rovnako ako on, robím veci, ktoré sa iným zdajú nemožné. Keď som čítala, ako sa učil telefonovať s telefónom pri uchu, do hĺbky som si uvedomila cenu všetkého, čo viem. Spomenula som si na modriny, na škaredé pády, na hodiny pokusov a množstvo nezdarov. Nie, nešlo to samé od seba. O to viac si to teraz vážim. „Ak sa každý deň zlepšíš čo i len o milimeter, za mesiac sú to tri centimetre,“ povedal mi svojho času kamarát. „A za rok je to 36,5 centimetra,“ dodávam.
Dagmar Sváteková
Február 2015
Dagmar Sváteková
Február 2015