Dal som mu prednášku, že toto je okrasný záhon a nech už z neho nikdy cibule kvetov neťahá. No on stále opakoval: - Ale ocík, máme cibuľu, - a kukal na mňa tými jeho nádhernými veľkými okáľmi. Už mi začalo dochádzať, že to má nejaký súvis. Potom sa mi v mysli vybavila včerajšia príhoda, kedy za nami prišla Sárka a plakala, že ju niečo poštípalo. Povedal som žene, nech jej to natrie šťavou z cibule, na čo mi ona odvetila: - Nemáme cibuľu. A teraz tu predo mnou stál takmer trojročný synček a držal v rukách cibuľu z kvetu a opakoval: - Ocino, ale máme cibuľu. A ja som ho konečne pochopil... Deti sú múdre, pamätajú si všetko, na čo sme my už dávno zabudli. Ich bioprocesor pracuje čisto, nebesky, božsky. Sledujme ich, učme sa od nich, snažme sa ich chápať, lebo ony nerobia nič náhodne, či zbytočne, nebodaj hlúpo. Na raňajkách som mu zasa podal konček chleba a vravím mu: - Toto je Janko. Zobral ho a položil k nemu druhý chlebík a všetkými tými hviezdami v očiach vyslovil: - A toto je Marienka.
Pavel Hirax Baričák
0800 105 707 
