No predsa kúpeľňa. S barlami vyjdem aj po schodoch či prejdem nejaký ten meter k moru, ale rána sú ťažké a potrebujem byť samostatná. Aspoň pre pocit. Vaňa v tomto prípade nehrozí, vysoký schod do sprchy ani náhodu, a tak sme prechádzali fotky v ponuke a riešili, čo by šlo, čo nie... Keď sme to už skoro vzdali, natrafili sme na veľmi pekný hotelík. Pri jednom komentári sme sa dobre zasmiali, lebo pán písal, že k moru je to tri minúty... to ja sa nestihnem ani otočiť na jednom mieste a nie aby sme prišli k pláži, ale dobre. Cesta ubiehala celkom rýchlo, moje nohy puchli a puchli, až kým sa jednoducho nezmestili do botasiek. Vyzerali ako papuče starej mamy. Nevadí. Túžba okúpať sa pri mori vyhrala, a tak sme si počas jazdy hmkali pesničky, rozprávali sa, medzitým káva, zívanie. Po asi šiestich hodinách sme vystúpili na prvý pohľad skôr pred pekným penziónom, ako hotelom. Pozerám, z auta ku vchodu schodov a schodov. Nuž čo, bude rozcvička.
Ale prvý dojem sa zmenil, keď sme sa rozkukali. Na druhej strane budovy sa dalo vyjsť pekne kopčekom hore a potom len nejaké dva schodíky. Vnútri nás čakal výťah, čo nás prekvapilo. Dve poschodia a výťah? Nebolo čo dodať. Izba síce menšia, moje kritérium kúpeľne však splnené... čo viac si prijať? Áno, áno, ešte tá pláž. Vchod do vody bol naozaj dobrý. Na chodenie po kamienkoch som obetovala jedny botasky, lebo to inak nešlo. Ehm... priznávam plávať neviem, a tak sme zaobstarali aj penové tyče, ktoré sa dali spájať do tvaru kolesa a už sa bolo treba len hodiť na chrbát „plávať“ a medzi tým drkotať zubami. Niežeby ma to bavilo, ale na svoju obranu bola podľa mojej vnútornej klímy studená voda. Nesťažujem sa, prispôsobila som sa. Moje čľapotania vo vode boli preto kratšie a striedali sa vyhrievaním na slniečku. Nemôžem zabudnúť na personál, ktorý mi chcel pomáhať pri raňajkách ešte aj so vstávaním zo stoličky, všetko vysvetlili a boli stále nablízku, keby niečo... Neviem, kedy, ale určite sa tam raz vrátime.
Ako letné dovolenky či víkendové resetovania hlavy riešite vy? Voláte do hotelov, apartmánov, penziónov, či sú bezbariérové? Keď vám povedali „áno“, naozaj to tak aj bolo? Už ste aj zariskovali a povedali si, že nejako bude? Ako to dopadlo? Ja som veľmi zlú skúsenosť nemala ani raz. Stalo sa, že to bolo ťažké a akosi prepočuli, že som „invalid“, ale nejako sme to dali. Samozrejme, že zážitok potom nie je taký, ako má byť. Ani s oddychom to, v tom prípade, nemá nič spoločné. Ale určite je to výzva prekonať svoje limity, samozrejme, v rámci možností a schopností, ktoré človek má. Želám Vám, aby ste našli pre seba to pravé, aby ste sa na dovolenke cítili len dobre a boli s ľuďmi, ktorí si z toho, že máte hendikep ťaž- kú hlavu nerobia a berú vás takých, akí ste.
Monika Jalakšová
0800 105 707 
