I keby trikrát do dňa tými istými vetami, len iným ľuďom. Na západe na to majú psychológov a psychoterapeutov. Na Slovensku je poruke lacnejší variant - pivný kamarát, kávičková kamarátka. Drzejší sa dokonca nestránia vykydávať svoju žumpu aj neznámym ľuďom (vám napadli ako prví dôchodcovia, ja som to nenapísal), majúc vo zvyku pustiť svoje náreky hocikomu, napríklad na pošte alebo v autobuse. A obeť má z toho za chvíľu hlavu ako melón. Je len otázkou času, kedy aj ona pochytí tento chorý spôsob terapie. Takto sa bude planéta zapĺňať chodiacimi negatívnymi atrapami ľudí, všetci sa budú sťažovať všetkým. Tadiaľto cesta nevedie. Našťastie sú tu pochodne, ktoré pochopili, precitli, zamysleli sa, riešia, opravujú, ukazujú cestu. Na ezoterických festivaloch som postretal rôznych „guru“. Niektorí brali za prednášky nehorázne sumy, predávali svoje knihy za také ceny, až sa mi prevracali zreničky. Áno, z chudoby sa dajú vyťažiť vždy najväčšie peniaze.
Pre chudobu duše dnešnej doby to platí dvakrát tak. Ale boli aj takí, ktorí došli do toho istého bodu ako ja: „Paľko, už to necítim. Nechce sa mi chodiť medzi ľudí a robiť prednášky. Všetky slová, čo vyslovím, sa mi zdajú plechové. Robíme duševnú partizánčinu, bojujeme s veternými mlynmi. Malo by sa to robiť komplexne, cez školy.“ Všimol som si to isté. Po rokoch som prišiel do toho istého mesta a konkrétne problémy akoby sa pohli len o vlások. Tá istá nenávisť k otcovi, ktorý „ublížil“, nemeniaci sa odpor k frajerovi, ktorý podviedol, tie isté pribraté telá signalizujúce ničnerobenie, tie isté strachy.
Ľudia, už to konečne pochopte - všetko je na vás! Nik iný to za vás neurobí. Môžeme sa navzájom iba postrčiť, motivovať, nasmerovať, no všetku prácu musí vykonať aj tak každý sám. Keď sa ma niekto pýta o radu, poviem mu svoj názor na vec. Snažím sa nájsť miesto, cez ktoré by som vedel dotyčnej duši pichnúť malú dávku motivácie, ktorá pomôže hľadať najjednoduchšie riešenie problému a úsmevu.
Naše cesty sa rozídu požehnaním, no hlavy si vymeniť nevieme. Ale keď sa stane, že mi niekto roky rozpráva stále to isté a nič s tým nerobí, prestávam rozprávať. Vážim si svoj čas, bútľavou vŕbou pre takú- to osobu, ktorá sa aj po toľkých klopaniach života odmieta prebudiť, sa môže stať aj niekto iný. Nebol som pre neho ten správny stimul, nič sa nedeje. Stretne iného Baričáka, a ten sa mu prihovorí slovami, ktoré pochopí. Presviedčanie druhých o cieli môže totiž zvádzať z cesty.
Preto ak vás táto kniha irituje, zavrite ju. Aj ja tak robím. Nehádam sa, nerozčuľujem sa, ale rešpektujem. Všetkých. S láskou. Zmyslom povolaných je pôsobiť, a nie hádať sa. Do hĺbky kopú len hlúpi. Staňte sa radcami, ale len vtedy, keď vás o to požiadajú. Až potom sa premeňte na tých nadľudských psychológov, akými sa len dokážete stať. Jemnými, hovoriacimi v pár vetách všetko. Načúvajúcimi i posúvajúcimi. Staňte sa učiteľmi, ktorí stíchnu, keď vycítia, ak niektorí ich „študenti“ potrebujú najprv prejsť vlastnou cestou a nájsť sami seba.
Každý človek musí vstúpiť do svojich prepadlísk, každá časť populácie musí prejsť vlastnou odyseou. Nečakajte, že vaši „žiaci“ budú vašimi kó- piami a budú vyznávať vami vyzdvihované hodnoty. Niektorí „vodcovia“ totiž vidia svoju rolu v spoločnosti skôr ako šírenie vlastných ideológií než ako službu v duchu skutočných mentorov. Je potrebná pravá múdrosť, aby sa človek stal skutočným učiteľom, ktorý sa raduje skôr zo vštepovania než zo svojho stelesňovania. Múdry nie je to ten, ktorý sa predvádza vedomosťami, ani ten, ktorý prehovára. Múdry v prvom rade rozumie.
Buďte šťastní, Hirax Z knihy Šlabikár šťastia – Pavel Hirax Baričák
Apríl 2014
0800 105 707 
