Ja a desiatky ďalších ľudí sme oslavovali letný slnovrat nad pôvabnou Turčianskou Štiavničkou. Tešili sme sa z krásneho teplého podvečera. Zo slnka, ktoré sa postupne skláňalo k západu a zostupovalo pri tom po svahu Dubnej skaly priamo do úžiny oddeľujúcej Lúčanskú Malú Fatru od Krivánskej. Tešili sme sa zo života. Moji dvaja synovia chceli každou bunkou nasať všetko, čo lúka ponúkala. Naberať naplno energiu Matky Zeme. Mladší behal bosý po tráve, starší sa váľal z krátkeho, no strmého kopčeka nadol a bežal zas hore a zas nadol a zas hore... Veľká radosť pre malého autistu.
Sofia s Dankou spievali nádherné slovenské mantry a ja, tancujúc a spievajúc, chytala som svoje deti a snažila som sa ich udržať ako-tak pokope.
V množstve ľudí som niekoľkokrát zahliadla aj dievčatko s Downovým syndrómom, ktoré sa zakaždým na mňa zoširoka usmievalo. Poznám ho z videnia zo špeciálnej školy, do ktorej chodí aj môj starší syn. Pribehlo za mnou, chytilo ma za ruku, usmialo sa. „Vy sa jej tak veľmi páčite, stále za vami chodí. Veľmi sa jej páči váš úbor,“ ospravedlňujúco sa usmieval jej otec. Starší pán s viditeľne preriedenými zubami. Úsmev, ale veľmi úprimný, zo srdca. Dotyky dievčatka mi nijako neprekážali. Ak som mu dala čo i len trošku radosti, teší ma to. Aj po západe slnka bola lúka plná svetla – očiam neviditeľného – behalo a tancovalo totiž po nej veľké množstvo žiarivých duší. Janko Nehoslav so svojou nádhernou žienkou rozdávali úsmevy a dobrú náladu, Janko Svetlan sa s nami delil o zlato svojho hrdla a spravil pri tom aj malý-veľký zázrak (o tom možno niekedy inokedy v inom článku. Zázrakov sa dialo v tie dni veľmi veľa. Oči prítomných hľadeli do plameňov obrovskej vatry. Fascinovala a priťahovala všetkých – malých aj veľkých, mužov aj ženy. Tých, čo cítili silu prítomných energií, aj tých, ktorí skepticky pozorovali tancujúce bosonohé bytosti. Oheň nás spájal. Keď už boli telíčka mojich dvoch maličkých dušičiek unavené, bol čas odísť. S malým ruksakom na chrbte a s deťmi za ruky som prechádzala pomedzi ľudí, míňala vatru aj spievajúceho Janka. Už sme sa pomaly vnárali do tmy nočnej lúky, keď som začula „Počkajte, počkajte, prosím!“ a niekto ma chytil zozadu za lakeť. Bol to ten pán s dcérkou. „Nehnevajte sa, ale veľmi sa jej páči váš úbor. Vraj ste ako taká víla,“ ospravedlňoval sa zase ten milý pán. Opatrne som pustila ručičky svojich synov a pohladila som dievčatko po líčkach. Usmievala sa na mňa od ucha k uchu a ja na ňu. „Páčim sa ti?“ prikývla. „Aj ty sa mne veľmi páčiš. Si krásna!“ vravela som jej, „Vo svojich srdciach sme všetci krásni. Ty si víla.“ „Ja som ju nemohol zadržať. Veľmi sa jej páčite,“ so stiahnutým hrdlom povedal jej otec. Pozrela som naňho. Z očí sa mu rinuli slzy. Silno som ho objala. „Neplačte pane! Je to krásne! Máte nádhernú dcéru! Ste požehnaný muž! Buďte požehnaný, otec krásnej víly! Radujte sa!“ Vzala som svojich synov, ktorí tam stáli napodiv celkom nepohnute, za ruky a odchádzali sme tmavou lúkou, nechávajúc za sebou dve krásne čisté duše a rozžiarené srdcia. Dávať radosť je také jednoduché. Stačí len prosto byť.
Paula Somorová
0800 105 707 
