Mne to pripomenulo našu dobermanku Tinu. Keď ju brat dostal ako darček k narodeninám, vyhlásila som, že kým bude pustená, tak na dvor nejdem ani náhodou. Takto to bolo pár dní, možno týždňov. Pozorovala ma cez balkónové dvere. Už vtedy zrejme kula plán, ako zakope našu „vojnovú sekeru“. Raz využila moment, keď sme zle zavreli dvere a vbehla do obývačky, rovno mne do lona. Neodradilo ju ani moje jačanie, prosenie, aby zliezla. Kým som ju nepohladkala, tak sa nepohla. Po rokoch sme spolu zbierali orechy na dvore a samozrejme, tie, ktoré si nazbierala dostala ako odmenu. Až nám jedného dňa ochorela a... Tak to už proste v živote chodí. O nejaký ten čas a rôčik sme „zdedili“ nášho Piťu, izbového psíka ši-tzu. Odmalička sa na mne dobre zabával, hádzal sa mi pod nohy, predbiehal na schodoch a skákal. Dával mi poriadne zabrať. Dnes ma, vraj, čaká a díva sa na dvere, kedy prídem. Keď sa dlhšie neukážem, búcha mi labkami do nôh a dáva tým patrične najavo, že sa hnevá. Ja si ho udobrím kúskom jablka. Uvažujem, že bez našich štvornohých priateľov by bol život oveľa smutnejší. Zvieratká sa na nás tešia stále, nehádajú sa s nami. Rozveselia, občas niečo vyparatia. Je, však, na čo spomínať.
A ako je to u vás? Aj vám nejaký „škriatok“, kým ste boli v práci rozhrýzol všetky topánky, rozniesol vankúše či rozhádzal koberčeky? Alebo vám ušiel z dvora hľadať si kamošku či spočítať susedove sliepky?
Nech je už tak či onak, prajem Vám s nimi hlavne veľa zábavy, radosti a pekne strávený jesenný čas.
Monika Jalakšová
0800 105 707 
