Nečakám na žiadne „potom"

„Áno, mňam, mňam,“ chválim ho. Jeho štvorročný brat Šimonko ihneď reaguje napodobňovaním. Smejem sa: „Ty vieš predsa povedať celou vetou, že ti to chutí.“ „Ale keď som bol malé bábätko, aj ja som hovolil iba „mňam, mňam“, všakže je to tak, mama?“ „Áno, je to tak. Teraz si už veľký. Máš dar reči a vieš povedať, že ti jedlo chutí a aj mnoho iného.“ „ A kedy bude Matúško taký veľký, že to tiež bude vedieť povedať?“ vŕta mladšiemu v hlave. Mlčím... potom váhavo volím slová. Alebo si to len myslím? A možno nahlas rozmýšľam. Celkom jasne si spomínam, ako Matúško prvýkrát povedal výrazné „mňam, mňam“. Išli sme vtedy na zmrzlinu, veľmi sa tešil. Nemal ani tri roky. Oslavovali sme toto citoslovce ako rodinný sviatok. Prešlo pár mesiacov, keď som si uvedomila, že ho viac nezopakoval. Až po ďalších dvoch rokoch sa objavilo znova. Spolu s ďalšími slovami: „mama“ a výrazne rozdelené „ma-ma“ – čo znamenalo „pa-pa“, „m“ je však jediná spoluhláska, ktorú vie Matúško vysloviť. Teším sa z  obyčajného „mňam, mňam“. Teším sa, že mu chutí. Netuším, či bude niekedy vedieť povedať niečo viac. Popravde – už nad tým ani nerozmýšľam. Dostala som túto otázku veľakrát. „Bude niekedy rozprávať?“ „Aká je prognóza?“ „Čakáš, že sa to niekedy zlepší?“ Nie. Nečakám. Neznamená to, že svoje dieťa zatracujem. Len jednoducho nečakám na nijaké „niekedy“, nečakám na žiadne „potom“.
Tak, ako vo všetkých aspektoch svojho života, aj pri svojich deťoch – pri tom zdravom aj pri tom požehnanom – si vychutnávam prítomné okamihy. Ráno vstaneme a zdravíme slnko. Ďakujem za predchádzajúci deň. Radujem sa, že sme živí a zdraví. Ďakujem za to. Prijímam úsmev malého autistu, jeho dotyk alebo vzácny vnímavý pohľad. Je to pre mňa viac, ako záplava slov.
Na internete možno nájsť myšlienku približne takéhoto znenia a ja ju považujem za veľmi výstižnú: „Celý život čakáme – na víkend, na  leto, na  dovolenku, na  to, kedy deti vyrastú...“ a potom príde dôchodkový vek a...? Začneme konečne žiť? Ja neviem, čo sa udeje v nasledujúcej minúte. Nečakám na zajtra, že môj syn sa možno naučí vysloviť nové slovo. Nečakám na  budúci rok, že vari dokáže povedať celú vetu. Teším sa z tohto momentu, ktorý je Tu a Teraz: sedíme pri stole a  večeriame. Obe deti pekne papajú a to požehnané si spokojne mrmle, pretože mu chutí. Tešíme sa z jedla, tešíme sa zo vzájomnej blízkosti. Tešíme sa zo života.

Pavla Somorová