Zamýšľam sa nad tým, ako sa po zime v prírode všetko prebúdza. Je to taký zázrak a večný kolobeh. Príroda sa nikam neponáhľa, všetko má svoje zákony, miesto a čas. Príbeh, o ktorý sa dnes chcem s vami podeliť, je síce smutný, no možno vďaka nemu si väčšina ľudí určí svoje priority a uvedomí si, čo je v živote človeka najdôležitejšie. S Jankou sme sa poznali už od základnej školy. Bolo to veľmi múdre a usilovné dievča. Učila sa na samé jednotky. Chodili sme spolu aj na obchodnú akadémiu. Stále sa hlásila, vypytovala učiteľov, o všetko sa zaujímala. Sedeli sme spolu v jednej lavici a pripadala som si pri nej ako taká sivá myška. Potom išla na vysokú, aj tam poctivo chodila na všetky prednášky a úspešne ju ukončila.
Stala sa redaktorkou v jednom časopise a onedlho sa vydala.
Veľakrát, keď som jej volala, mi hovorila, ako má málo času, že ešte musí stihnúť do uzávierky to a to… A že celú noc nespala, pretože v hlave rozoberala svoje povinnosti, ktoré MUSÍ ešte urobiť. „Ale Janka, veď sa nenaháňaj, nemusíš to predsa mať také perfektné,“ volám jej počas jedného večera. „A s tým tvojím kašľom, by si mala navštíviť lekára. Možno máš zápal priedušiek.“ Janka mi totiž spomínala, že v poslednom čase akosi kašle. „To mám asi z fajčenia, možno by som to mala obmedziť,“ odpovedala mi so smiechom. „Tak si urob takú týždennú dovolenku aj s rodinou. Určite ti to psychicky prospeje. A možno stihneš zbehnúť aj k tej doktorke.“ „Nie, nie, ja nemôžem, musím ešte dokončiť jeden článok. Potom budem mať nárok aj na odmeny,“ zakončila túto debatu o chvíli odpočinku. Onedlho – ani nie o rok, sa ku kašľu pridala aj bolesť hlavy. Zdalo sa jej, akoby nevidela ostro a občas strácala zrak. Bola si istá, že to má z toho stáleho pozerania do papierov, možno by si naozaj mala oddýchnuť. Ale veľmi si nevšímala tieto znamenia, ktoré jej telo vysielalo preto, aby ju upozornilo, že už akosi preceňuje svoje sily.
Po dlhšom čase sa však konečne vybrala k očnej, no na jej prekvapenie, zrak mala v poriadku. Čudovala sa, keď ju očná poslala k neurológovi. „K neurológovi? A načo?“ pýtala sa Janka sama seba, no bez slova išla. Keď mu povedala, čo ju trápi, doktor ju ihneď poslal na röntgen pľúc a CT hlavy, potom na ďalšie vyšetrenia. Vtedy sa ukázala príčina jej ťažkostí… „Musím vám povedať krutú pravdu,“ začal neurológ, „máte jeden z najagresívnejších nádorov na pľúcach a stihol metastázovať už i do mozgu. Veľa času nemáte… Skúsime to ešte ožiariť a zmierniť chemoterapiou, ale… „ doktor sa v závere vety akoby zasekol. Janke sa zaliali oči slzami. „A koľko času mi ešte ostáva?“ opýtala sa tichým hlasom. „Pol roka, rok.“
V tej chvíli si uvedomila krutú pravdu – jej čas sa naplnil. Nechcela si to pripustiť, ale musela. A toto „MUSELA“ je naozaj „MUSELA“. Hneď dala výpoveď zo svojej práce. Peniaze zrazu pre ňu nemali žiadnu cenu. Odvtedy to boli pre ňu už len bezcenné útržky papierov. Vždy, keď uložila dcérku spať, líhala si s plačom do postele a rozmýšľala, prečo sa to stalo práve jej. Toľko toho ešte chcela stihnúť. A každé ráno, keď sa zobudila, ďakovala Bohu za ďalší krásny deň. Venovala sa rodine, bola rada, že ešte môže byť s dcérkou, vnímala jej smiech, každé slovo, každý jej krok… Vážila si všetky maličkosti, bola šťastná, keď ešte mohla vidieť slnko, nadýchnuť sa, kráčať po zelenej tráve, počúvať šum potôčika… Nedávno som sa dozvedela smutnú správu – Janka už nie je medzi nami.
Veľmi ma to zarmútilo, ale aj znova donútilo zamyslieť sa nad tým, aký je život cenný.
Dnešná doba je uponáhľaná a mnoho ľudí si ani nestíha uvedomiť rýchlosť, akou prežívajú svoj život. Skúsme ale spomaliť a sústrediť sa na všetky, aj na všedné okamihy každého dňa. Vymeňme vo svojom živote slovko „musím“ za slovko „chcem“ a budeme žiť lepšie a hlavne dlhšie.
Zuzana Števáková
0800 105 707 
