Na ceste za pralinkami

„Janko, prepáč. Zaspala som. Ja ani neviem, koľko je hodín. Včera bolo to dedičské konanie po dedkovi. Ja...,“ rozrevala som sa rovno vo dverách. Nohy sa mi podlomili a  zošuchla som sa k zemi. Ostal stáť ako obarený. Začal ma dvíhať až keď som sedela na zemi. „Vieš čo, Danka, odnesiem ťa na  gauč. Celá sa trasieš.“ Položil ma na sedačku, obložil ma vankúšmi a prikryl dekou. Bolelo ma celé telo aj duša. „Ráno som ťa nevidel na zastávke. V  robote som ťa nenašiel, mobil si nebrala... začal som chytať paniku. Hlavne preto, že viem, aký si mala včera deň. Zbehnem do vývarovne a donesiem ti aspoň polievku. Či chceš niečo iné?“ „Nikam nechoď. Mám navarené. Ani mi nechutí. Mal by si sa vrátiť do práce. Veď ja to zvládnem.“ „Prečo ma vždy od  seba odháňaš, keď ma potrebuješ? Tomu celkom nerozumiem,“ počula som sklamanie v hlase, no nemohla som inak. Chcela som byť sama. „Ak si myslíš, že ťa tu teraz nechám samú, tak sa veľmi mýliš. Zobral som si voľno do konca týždňa a  tebe som tiež nahlásil dovolenku. Nikto nič nenamietal.“
„Nehnevaj sa. Nemyslela som to tak. Potrebovala som byť chvíľu sama. Vieš to pochopiť, však?“ „Samozrejme. Boba si už bola vyvenčiť?“ „Nebola... ani neviem, kde sa usalašil. Vyletela som z postele, keď si búchal na dvere.“ „Dobre, tak ja s ním idem von. Potom sa hodím do „gala“ a pokosím ti trávnik, opravím vstupnú bráničku. Povyzvedám od tety Marišky, čo je novô v Perneku a keď budeš mať chuť na spoločnosť, prezvoň. Prídem.“
„Si poklad.“ Iba sa letmo usmial. Pískol na  Boba, ktorý dofrčal ako blesk. No sila. Ja môžem na neho volať aj hodinu a ani to s ním nehne. Keď má náhodou náladu, tak sa ku mne vlečie ako keby bol skrížený so slimákom a celý čas funí ako lokomotíva. Janko s ním bol trikrát dokopy a jeho poslúchne na slovo. Krúti pri ňom chvostom ako keby išlo o život. Samota mi nepomohla. Práve naopak. Obálku som stále neotvorila. Nemám na to síl. Už som nevládala ani plakať. Jedinú fotku po deduškovi som celý čas držala v rukách. Aspoň pre ten chvíľkový pocit, že je so mnou a  nikam neodišiel. Už stačilo. Chytila som do ruky mobil a prezvonila svojho priateľa. Je to zvláštne, lebo nikdy som si nemyslela, že takto jedného dňa budem vnímať Janka.
„No čo moje? Dáme si polievku?“ ozval sa od dverí. „Bolo by načase, veď už musíš odpadávať od hladu. „Super. Prezlečiem sa a hneď som pri tebe. Dám zohriať polievku a prinesiem ti ju.“ „Ďakujem.“ Zjedla som pár lyžíc, no viac sa nedalo. „No pekne a načo som ti to sem nosil. Vrabec zje viac ako ty.“ „Neboj, ja to doženiem inokedy.“ „Len aby dievčatko, len aby...“ „Nájdeš v kuchyni aj rezeň, zemiaky a jablkový koláč.“ „Aj si idem zobrať, lebo som ti z toho kosenia dosť vyhladol.“ Prišiel s  naloženým tanierom a s úsmevom od ucha k uchu. „Čo v kuchyni rozprávali dobré vtipy?“ „Takto asi môj žalúdok prejavuje emócie.“ Konečne som sa usmiala. Tanier položil na  stolík a zvážnel.

„Dani povedz, čo ťa tak zobralo? Od pohrebu ubehlo veľa času a  mal som pocit, že si už v  poriadku. Stalo sa včera niečo?“ Ťažko som preglgla a do očí sa mi znova tisli slzy. „Ježiš prepáč, to som nechcel. Som somár. Konečne si sa usmiala a ja sa v tom zas rýpem.“ „Ale vôbec. Ja by som revala aj keby si nič nepovedal. Dedo mi odkázal tú veľkú obálku, čo je v poličke pod telkou. Doteraz som ju nedokázala otvoriť. Ja som ho nikdy nevidela písať listy, pohľadnice... Nemám tušenie, čo v nej môže byť.“ „Pokiaľ som sa nestretla s právnikom, dedovým kamarátom, bola som v poriadku. Hoci to bolo trošku zvláštne, lebo je asi v našom veku. Oboch nás vtedy prevalili spomienky a veru mal slzy v očiach aj on. Chcela som vedieť, čo v tej obálke je, ale povedal mi len toľko, že dedko mu vyslovene zakázal o  jej obsahu hovoriť. Toto vraj musím zvládnuť sama. Ubezpečil ma však, že som nezdedila žiadne dlžoby, alebo niečo, s čím by som musela mať v budúcnosti starosti.“ Stíchla som, lebo som nevládala pokračovať. Bojovala som s bolesťou a smútkom. „Danka, urobím nám horúcu čokoládu a otvoríme tú obálku. Dobre?“ „Máš pravdu, už to nemôžem odkladať. Ale poprosím ťa, aby si to čítal ty. Môžeš to pre mňa urobiť?“ „V poriadku.“
Keď už obývačka voňala čokoládou, opatrne som otvorila obálku a rovno ju podala Jankovi. Vytiahol z  nej peknú kôpku listín. Čo nás oboch prekvapilo. „Takže idem sa pustiť do  čítania. Môžem?“ len som prikývla.

Moje zlaté dievčatko!
Ak držíš v rukách tento list, tak som už určite s babinou. Takže sa mám veľmi dobre a ty si utri slzičky a pekne čítaj. Poznáš ma lepšie ako ja sám seba a teda vieš aj to, že ja na písanie veľmo nie som. No bola si pre mňa darom, čo rozosmial moju starú dušu, čo rozveselil moje oči. Zaplnila si moju starobu takou láskou, v akú som už ja ani nedúfal, dievčatko moje. Píšem ti v deň, keď som sa dozvedel, aká choroba ma bude kváriť počas ďalších dní, mesiacov a možno rokov, to nik nevie. Rád by som si ťa zapamätal až do poslednej chvíle môjho života, no žiaľ sa tak nestane. Chcem sa ti moja za všetko po- ďakovať. Za  každé sobotňajšie objatie, keď si ku mne prišla, za  každý žiarený chlebík na  ra- ňajky, za každú ušúľanú cigaretku a  za  každý deň, keď si ma rozosmiala. Nikdy nezabudnem, ako si prvýkrát varila zemiaky a  nedala do hrnca vodu. Bože, to bolo poplachu. Alebo keď si mi žehličkou spálila moju sviatočnú košeľu, lebo si sa zadívala do tej bedni na Majku z Gurunu... Mimochodom vtedy som ti to nepovedal, ale tá košeľa bola dar od tvojej babiny. Ešte dlho som veru za tou košeľou banoval. Ako ťa poznám, tak plačeš. No, ale veď hádam nebudeš plakať kvôli nejakej ko- šeli a mne ti ju už tu hore v nebíčku ani nie je treba. Juj, dúfam, že som tam hore v oblakoch a nie v pekle, za tie moje kadejakje huncútstva, čo som povyvádzal...
„Danka, dáme si z tej čokolády, čo ty na to?“ „Dobrý nápad,“ odpovedala som pomedzi slzy. „Už chápem, prečo ti je tak smutno. Ja sám mám čo robiť, aby som to dokázal prečítať. Poznal som ho len krátko a to v čase, keď už nevedel kto si.“ Nedokázala som reagovať slovami. Slzy mi tiekli a doslova som tú horúcu čokoládu...