Moja malá Zuzka pochopila, že nemusí byť vždy len dobré poslušné dievčatko, malá milá princezná, čo sa ticho hrá sama v kúte. Že môže byť počuť a vidieť, ak sa tak rozhodne. Že môže byť nielen „dobré dievčatko“, ale aj divožienka alebo dokonca aj kráľovná svojho života. Je to tak s nami všetkými. Všetci sme už veľkí a racionálni, ale kdesi vnútri máme stále tie malé deti, čo „si niečo vzali do hlavy“. Občas stačí „maličkosť“... Poníženie pred všetkými za rozliate kakavko v škôlke. Krik za nechcené pocikanie sa. Preteky, v ktorých je lepší ten, kto skôr dopapá. A naše vnútorné deti sa rozhodnú... „Musím všetkým vyhovieť, inak bude krik.“ „Nikdy nebudem najlepší.“ „Som nemožný a na posmech.” A vzorec je na svete. Vzorec, ktorého koreň môže byť v udalosti, ktorá je vážna a traumatizujúca, ale aj obyčajná a z pohľadu dospelého človeka vyslovene banálna.
Môže to byť situácia, ktorú si naša racionálna myseľ nemusí vôbec pamätať, za to naše vnútorné dieťa si ju pamätá veľmi dobre a urobilo si vlastné závery. Také, podľa ktorých môžeme konať aj celý život. Zrazu objavíme sami seba ako dusíme nášho životného partnera, pretože naším vzorcom je strach z opustenia. Alebo sa bojíme pustiť do zaujímavého projektu, lebo naším vzorcom je pocit nedostatočnosti a strach zo zlyhania. Možno vyčítame ľuďom naokolo, že sa o nás nezaujímajú, lebo naším vzorcom je, že sme aj tak vždy na všetko sami. Vzorcov je veľa a možností, ako nám dokážu komplikovať život, je ešte viac. Bolo by ľahké obviniť za naše programy a vzorce rodičov, súrodencov, necitlivú učiteľku, babku s dedkom alebo rovno celý systém. Pravdou však je, že každý koná tak, ako najlepšie vie. Aj oni, aj my. Oni nám možno poskytli spúšťač, my sme si vzorec vytvorili. Nemárnime čas hľadaním vinníkov, pretože by sme hľadali donekonečna. Aj naši rodičia, babka s dedkom a necitlivá učiteľka majú vlastné vzorce, vlastné zranenia, vlastné osobné príbehy, v rámci ktorých konajú tak, ako najlepšie vedia a odovzdajú zo seba ako to dobré, tak to zranené. Všetci títo ľudia mali vo svojom živote iných ľudí a tí iní ľudia ďalších ľudí... Kam to vedie? Nikam.
Tento prístup nás iba oberá o energiu a stavia do pozície obetí. Vezmime situáciu, ktorá je tu a teraz, hoci aj´plnú rôznych programov a vzorcov. Pozrime sa na ne, na jeden po druhom, a popremýšľajme, ako ich ukončiť a akými presvedčeniami ich nahradiť. Vyslovme jasný zámer ukončiť, čo nám už neslúži a život nás v tom podporí. Môžeme sa spojiť s našim vnútorným dieťaťom, aby sme pochopili, čo potrebuje. Nehľadajte za tým žiadnu vedu ani žiadnu mágiu. Stačí sa stíšiť, na chvíľu vypnúť tie dospelácke racionálne hlasy, čo máme v hlavách, a predstaviť si to malé dieťa, ktorým sme boli a ktoré si chtiac-nechtiac nesieme celým životom so sebou.
Čo cíti? Čo mu chýba? Teší sa? Hnevá sa? Je smutné? V každom z nás žije ten malý chlapček alebo dievčatko, ktorí možno zažili nejakú vážnu stratu, možno sa veľmi báli a cítili sa sami, hoci rodičia boli len na návšteve u susedov. Možno boli chvíle, keď sa cítili bezmocní, lebo o jeho živote plne rozhodovali iní. Možno sa hnevajú na to „dobré dieťatko”, ktorým sa snažili byť, len aby si zaslúžili lásku okolia. Toto dieťa je stále našou súčasťou, aj keby sme už mali hoci 100 rokov.
Objavme, čo naše dieťa chce. Dnes sme už veľkí, dospelí, môžeme mu sami dať to, čo potrebuje. Môžeme ho objať a zahrnúť láskou. Môžeme v mysli znovu prežiť a „opraviť” zraňujúce situácie. Nezabúdajme, že okrem liečenia, naše vnútornú dieťa potrebuje aj hru a radosť. Dnešný svet tomu veľmi nepraje. Je postavený na extrémoch korporátneho sveta, veľkého tlaku, tony papierov ku všetkému a veľkej formálnosti (čo je, povedzme si pravdu, mega-nuda). A na druhej strane sa na nás ako kompenzácia valia podnety z médií, z okolitého sveta, taká ponuka tovarov, zážitkov, jedál, že si ich ani nevládzeme a nestíhame naplno vychutnať. Je na nás uvedomiť si to a nájsť spôsoby, ako svoje vnútro podporiť. Niekto vystúpi z matrixu a ide si pestovať zeleninu na vidiek, niekto zvolí farebné ponožky pod oblekom :-). Buďme na seba dobrí, podporujme sa v každej chvíli. Naše vnútorné deti čakajú na lásku a prijatie - od nás samých.
Zuzana Koščová Úryvok z knihy „Rozprestri krídla“
www.zuzanakoscova.sk
0800 105 707 
