Medzinárodný deň žien

„Táto názorová orientácia však neuvedomene vylučuje z  „práva na ženskosť“ všetky nematky. Tento názor úzko súvisí s nedostatkom informácií o skutočnom pôvode sviatku a jeho odkaze. Majorita našej spoločnosti vníma Medzinárodný deň žien ako deň, keď sa okrem symbolických darčekov rozdávajú veľké reči o úlohe ženy v spoločnosti. MDŽ má však oveľa dlhšiu a hlbšiu históriu než, ako to naznačujú tieto povinné oslavy.
Medzinárodný deň žien vznikol v prvom rade ako deň pripomínajúci dlhú a zložitú históriu úsilia o dosiahnutie rovnoprávnosti, volebného práva, práva na vzdelanie, rovnosti v odmeňovaní a ľudských práv žien. História tohto sviatku siaha do prelomu 19. a 20 storočia, do doby industriálneho rozmachu. Prvýkrát sa MDŽ oslavovalo 28. februára 1909 v USA na podnet Americkej socialistickej strany a  jeho ustanoveniu predchádzalo viacero protestných pochodov, demonštrácií a štrajkov v New Yorku a Chicagu, na ktorých ženy požadovali kratší pracovný čas, vyššie mzdy a volebné právo. Medzinárodný deň žien vznikol na Medzinárodnej ženskej konferencii v roku 1910, ktorá sa konala v Kodani. Ako dátum tohto sviatku určili 8. marec na počesť veľkého štrajku 40  000 newyorkských krajčírok z textilných tovární, ktorý sa konal v roku 1908. Tieto bojovali za zrušenie desaťhodinového pracovného času, proti nízkym mzdám a zlým pracovným podmienkam. V  Československu sa prvý sviatok MDŽ oslavoval až o jedenásť rokov neskôr, a to v roku 1921. Zaujímavé a paradoxné pritom je, že napríklad každoročné aktivity OSN či iných zahraničných organizácií pri príležitosti MDŽ slovenskú verejnosť neoslovujú a  prenikajú k nám veľmi pomaly a doslova nebadane.
Naša spoločnosť si iba pozvoľna uvedomuje, že tento deň sa vždy spájal nielen s emancipačným úsilím žien, no zároveň s ich zásluhami v spoločnosti previazanými s ocenením ich miesta v každodennom živote. Je akoby symbolické, že počas druhej svetovej vojny bol MDŽ zrušený, obnovili ho po roku 1945. Samotná OSN to urobila v roku 1975 a dnes si tento sviatok pripomínajú vo všetkých krajinách Európy, v USA, Austrálii a v Rusku je dokonca voľným dňom. Ak sa má naša spoločnosť duchovne rozvíjať, je potrebné si uvedomiť, že ženy vnášajú do života spoločnosti hodnoty ako mier, kultúru, krásu a eleganciu. Rovnako je potrebné hovoriť o pozitívnom prínose žien v rozličných sférach hospodárskeho, verejného, kultúrneho aj politického života. Ženy zároveň ochraňujú rodinu, sú milujúce matky a manželky, sú plné pokory a ľudského dobra. Jedným z najdlhšie trvajúcich archaizmov, od ktorého sa odvíja vnímanie žien v našej spoločnosti je vnímanie muža ako hlavy rodiny, čo sa následne prenieslo i do pracovno – právnych vzťahov, respektíve do komplexného života. Na základe tohto zavádzajúceho tvrdenia, pretože vždy život v rodine a jeho organizácia ležala na pleciach ženy, ešte aj v  súčasnej dobe dochádza k  podceňovaniu a nedoceneniu úlohy žien v rodine a následne i v spoločnosti. Ženy sú síce samozrejme iné ako muži, majú iné potreby, preferencie a hierarchiu hodnôt, to ale nesmie znamenať, že sa spoločnosť bráni poskytnúť rovnaké šance pre ženy v oblastiach trhu práce i verejného života. Je nanajvýš potrebné a žiadané, aby došlo k novým modelom správania i ohodnotenia aktivít žien v spojitosti efektívnym odstraňovaním prekážok pri hľadaní zamestnania, prístupe k odbornému vzdelávaniu a iným životným príležitostiam. Práca v domácnosti a všetky aktivity v rodine, konkrétne napríklad starostlivosť o deti nesmú ležať iba na pleciach žien, ale majú sa deliť medzi obidvoch partnerov tak, aby sa ženy nemuseli rozhodovať medzi materstvom, deťmi na jednej strane a spoločenským uplatnením na strane druhej.
Treba si tu ale uvedomiť, že mužská logika hovorí: Ak manželka, matka, dcéra alebo sestra niečo potrebuje, povie to. Naopak ale žena si myslí, že láska sa nikdy nemá žiadať.
Keď žena miluje, spontánne dáva, poskytuje, venuje. Lásku vo všetkých jej farbách a odtieňoch. Pre ženu je nepríjemné o pozornosť žiadať. Najintenzívnejšie tieto peripetie prežívajú ženy inak obdarené. Každá žena túži po pozornosti a láske.
Každá žena túži po milujúcom partnerovi. Každá žena sníva o seba uplatnení podľa svojich predstáv. Lež nie každá žena je krásna ako modelka s postavou manekýnky. Naša spoločnosť si, česť výnimkám, veľmi ťažko nachádza cestu k ľuďom s hendikepom. Aj napriek niektorým lastovičkám zo strany majority ide skôr o nezáujem a ľahostajnosť, čo najťažšie znášajú práve ženy. Ženy s telesným a  mentálnym postihnutím. Práve v ich prípade je vzťah spoločnosti k ženám najkontroverznejší, čo znášajú veľmi ťažko. Nie, oni nepotrebujú, aby ich niekto ľutoval, utešoval a hladkal. To je to najhoršie a najdeprimujúcejšie, čo okrem ostrakizovania môžu zažiť. Oni snívajú iba o jednom. Aby sa k nim spoločnosť začala správať ako k ženám. Ženám, ktoré túžia po citových prejavoch, k ženám, ktoré túžia po partnerovi a rodine, k ženám, ktoré sa chcú spoločensky uplatniť a realizovať. Z dôvodu svojho zdravotného stavu ich život nie je ľahký, avšak aj vďaka prežitému a zažitému sú veľmi citlivé a  empatické. Omnoho pozornejšie vnímajú medziľudské vzťahy, ktoré prežívajú oproti majorite spoločnosti intenzívnejšie a zodpovednejšie. Do každého kontaktu dávajú celé svoje srdce a to isté tajne spätne očakávajú. Pre nich vernosť nie je iba bezduchým slovom niekde v slovníku cudzích slov. Vážia si akúkoľvek pozornosť, už púhy úsmev pre nich znamená veľmi veľa. Ak sociológovia a psychológovia dvíhajú varovný prst nad stavom medziľudských vzťahov v  našej spoločnosti, práve tieto ženy sú dôkazom toho, že si ešte časť našej spoločnosti uvedomuje vážnosť akéhokoľvek vzťahu. Mainstreamové médiá veľmi radi a často rozpitvávajú vzťahy. Dokonca sa nám snažia podsúvať vzorové „osobnosti“, čím namiesto upevňovania vzťahov pôsobia skôr deštruktívne.

Ak niekto môže, má slúžiť našej spoločnosti ako vzor, mali by to byť práve ženy inak obdarené. Svojimi životmi, hodnotovým rebríčkom. Dávajú spoločnosti veľmi veľa, bohužiaľ však dostávajú veľmi málo. Spoločnosť síce lamentuje nad svojim stavom a  vymýš- ľa na školách vyučovacie projekty, ktoré by priniesli do života viac kvality, no na druhej strane v  tomto smere nič nerobí. Etika sa nedá vyučovať ako chémia či fyzika, pretože bez prepojenia s reálnym životom, stojaca na suchopárnych poučkách, nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Práve v týchto prípadoch by ženy s hendikepom našli uplatnenie a netýka sa to iba škôl. Vďaka svojej empatii by mohli prostredníctvom rozhlasu či televízie svoju lásku šíriť, pretože ich výpovedná hodnota je omnoho väčšia ako u celebritnej osobnosti. Často sa zvykne hovoriť, že človek niečo musí prežiť, aby pochopil. Aby sa zmenil k lepšiemu. A z tohto dôvodu by práve tieto ženy mali nachádzať uplatnenie v humanitnej sfére, ktorá formuje i vychováva spoločnosť. Zároveň si však treba uvedomiť, že štát musí zmeniť k nim prístup, najmä v oblasti školstva, aby mali možnosť nadobudnúť požadované vzdelanie. Ide v prvom rade o  bezbariérové sprístupnenie stredných a vysokých škôl, ktoré je bohužiaľ ešte na väčšine škôl stále v plienkach. Ich úloha v našej spoločnosti je dôležitá a nespochybniteľná.
Preto dajte vy muži pocítiť manželkám, mamám, sestrám, babkám, že ich máte úprimne radi, a že sú vo Vašich životoch dôležité a majú v nich nezastupiteľné miesto. Nečakajte na to, aby si o  to žena musela požiadať. Nečakajte ani na Medzinárodný deň žien, ale dajte im to pocítiť aj vo všedný deň. Žena Vám totižto dáva svoju lásku pocítiť každý deň v roku, každú hodinu, minútu, nie iba vtedy, keď jej to prikazuje kalendár. Snažte sa prosím, aby sa žena cítila milovaná, pretože ona potrebuje vnímať pozornosti často, stále znovu a znovu. Potrebuje radšej veľa malých pozorností, ako jednu veľkú občas, pretože šťastný a plnohodnotný život sa skladá práve z „maličkostí“. Potrebuje romantické, nápadité, stále nové a bezpečne prekvapivé pozornosti.

A snažte sa k ženám správať v duchu myšlienky Tonka Srholca : „Môžete rozprávať čo chcete a  akokoľvek sväto i pekne, ale ak za tým nestoja skutky, tú to len prázdne reči.
Dnes jedno gesto znamená viac ako celé litánie.“ Zo srdca všetkým ženám úprimne želám, aby ste sa každý deň v roku cítili ako na Medzinárodný deň žien.
Ing. Hraško Peter