Mária a čarovný prsteň

Mária mala hnedé vlasy hladké ako hodváb, modré oči, maličký noštek, červené pery ako ruža. Mária bola skromné dievčatko, ktoré rado čítalo knihy o  ježibabách, morských vílach, drakoch... Dokonca verila, že existujú. Veľmi veľa rozprávala hlavne o tom, čo čítala v knihách. Snívala, že sa raz stretne s bytosťami z  rozprávok. Najradšej chodila na  prechádzky do prírody so svojou najlepšou kamarátkou Evou Motýľovou s vlasmi čiernymi, očami hnedými, nosom pehavým a úzkymi perami. Strýko Alojz mal päťdesiat rokov. Na  hlave mal riedke biele vlasy, zelené oči, veľký guľatý nos s bradavicou v strede, postavu tučnú, ústa nebolo vidno, lebo ich pokrývali dlhé fúzy. Alojz bol dobrosrdečný, milý, rád varil a Máriu mal rád ako vlastnú dcéru. Raz za slnečného dňa po obede si vyšla Mária s Evou na prechádzku do parku. ,,Páči sa ti tu, Eva? Pozri aké prekrásne stromy sú tu! Borovice, lipy, jedle a brezy. Mne sa tu veľmi páči, tá krásna zelená tráva, konečne k  nám zavítala jar. Zima trvala pridlho. Máš rada jar? Ja áno, lebo všetko kvitne, zelená sa, vtáčiky sa vracajú z južných krajín a zvieratká sa zobúdzajú zo zimného spánku,“ vravela Mária zasnene. ,,Tento park sa mi strašne pozdáva, budeme sem chodievať častejšie, však? Jar mám rada, lebo moja najlepšia kamarátka má na jar narodeniny. Je prvého marca o dva týždne máš dvanásť rokov, čo ti mám kúpiť, moja milá? Si tak vyrástla do krásy za ten rok,“ odpovedala Eva veselo. ,,Samozrejme, že budeme do  takého raja chodiť, dokonca sa tu môžeme aj učiť, robiť si piknik. Nemusíš mi nič kupovať, stačí, keď prídeš na oslavu. Začínam byť poriadne hladná, poď sa navečerať k nám,“ schmatla ju za ruku, nečakajúc na odpoveď. ......

Kapitola 2
Varenie večere – pohroma
Mária si myslela, že keď prídu domov, bude navarené. Ibaže Alojz zaspal v  obývačke na kresle pri čítaní detektívky. ,,Mám nápad Eva, čo keby sme navarili na ve- čeru kašu s kakaom? To je Alojzovo obľúbené jedlo,“ šepkala Mária, aby nezobudila Alojza. ,,Výborný nápad! Ale musíme sa preobliecť do  starých šiat. Poďme do  tvojej izby,“ radostne hovorila Eva. Máriina izba bola namaľovaná na  modro, v strede bol zelený koberec z jemného plyšu, vedľa okna dal Alojz drevenú posteľ s modro-ružovou posteľovou bielizňou, do  kúta izby žltú drevenú knižnicu preplnenú knihami a v druhom kúte chyže stál šatník. Má- ria vybrala zo šatníka dvoje šaty. Jedny boli červené s bielymi kvetinkami a druhé zelené s čiernymi mašľami. ,,Ty si obleč tieto zelené, ja si oblečiem tie červené,“ rozhodla Mária. ,,Dobre,“ súhlasne prikývla hlavou Eva. Diev- čatá sa obliekli a šli variť kašu. ,,Idem do komory po mlieko,“ povedala Má- ria odchádzajúc z kuchyne. Zobrala z police fľašu, kde boli všetky potraviny, lenže Alojz dal omylom do police fľašu lepidla, lebo lepil nožičku zo starobylého stolíka, ktorá sa zlomila. A  práve to lepidlo vzala Mária. Myslela si, že je to mlieko. ,,No, už sa varí kaša a kým sa dovarí, povieš mi, čo si čítala naposledy?“ spýtala sa Eva zvedavo. „Jasné! Naposledy som čítala o Šípkovej Ruženke. Raz sa narodilo kráľovi a krá- ľovnej dievčatko, ktoré nazvali Ruženkou. To bolo slávy...“ ,,To poznám, mám tú knihu doma. Ale tá kaša čudne vyzerá, nemyslíš?“ skočila jej do reči. ,,No, sú tam len hrčky, lebo sme dobre nemiešali, aj tak si myslím, že bude Alojzovi chutiť,“ konštatovala Mária. Keď dovarili kašu, začali prestierať na  stôl, ktorý stál uprostred kuchyne. Na  stôl dali pekný strieborný obrus so zlatými hviezdami a taniere s príborom pre troch ľudí. Alojz sa zobudil na hrkot tanierov. Išiel sa pozrieť do kuchyne. ,,Uvarili sme na  večeru kašu, dúfame, že ti bude chutiť,“ privítali ho dievčatá s úsmevom. ............

Kapitola 3
Máriine narodeniny
Na druhý deň v škole Márii triedna pani učiteľka Emília Ropková a  jej spolužiaci gratulovali k dvanástim narodeninám. Mária bola už piatačka, chodila do 5. A, aj s Evou. Škola jej išla výborne, skoro samé jednotky nosila zo školy. Mala rada svoju pani učiteľku, lebo bola dobrá, trpezlivá pri vysvetľovaní nových učív z  matematiky. Vždy sa usmievala a Mária sa chcela na ňu podobať. Okrem toho skvele vyzerala. Mala blond vlasy po  plecia, malý nos, pleť jemnú, plné ružové pery i štíhlu postavu. Mária pozvala na  hostinu všetky dievčatá. Zatiaľ, čo sa tešili, Alojz chystal oslavu v  dome. Najprv navaril obed pre trinástich ľudí, a to hovädzí vývar s pečeňovými knedličkami, pečenú kačicu plnenú plnkou s dusenou kapustou a domácou knedľou. Potom upiekol rôzne koláče a hlavne trojposchodovú tortu s jahodovou plnkou, na vrchu poliatou čokoládovou polevou. Celý dom ozdobil nafukovacími farebnými balónmi. Nad dvere zvonka zavesil obrovský plagát, na  ktorom bolo ružovou farbou napísané: ,,Všetko najlepšie k  tvojim dvanástim narodeninám, Mária!“ Ale ešte nemal kúpený darček pre Máriu. Tak sa vybral do mesta. Dlho nič nemohol nájsť a už si myslel, že to vzdá. No zazrel na  trhu stánok so zlatými, striebornými retiazkami aj prsteňmi. Podišiel k  stánku, hneď sa mu zapáčil jeden prsteň, ktorý bol zo zlata a s anjelom. Kúpil ho. Lenže on nevedel, že ten prsteň nie je taký obyčajný, ako si myslel. Totiž ten prsteň mal čarovnú moc, plnil jedno pranie zo srdca. Čarodej Dlhofúz ho stratil, vypadol mu z vrecka, keď letel cez dedinu v noci, aby ho ľudia nezazreli. Bol to čarodejník, ktorý mal dobrosrdečné belasé oči, malý nos, fúzy dlhé až po zem. Odetý bol do  dlhého ligotavého plášťa modrej farby so žltými hviezdami a  hnedými čižmami na nohách, ktoré mu siahali až nad kolená. Alojz prišiel domov a o chvíľku dorazila Má- ria. Pozrela sa na stôl a začudovane sa opýtala: ,,Prečo je na stole trinásť tanierov, veď som pozvala len jedenásť kamarátok, budeš s nami obedovať?“ ,,Nie zlatko, teta Janka s vami bude obedovať, ja pôjdem k Martinovi,“ odvetil milo. ,,Čože?! Ja ju nemám rada, lebo ma núti o ôsmej ísť spať a umývať si ruky každých päť minút... Okrem toho mi vraví, že by som nemala čítať knihy, ale učiť sa spoločenskému správaniu,“ hovorila nervózne Mária. ,,Dobre, viem, čo ti vraví, počul som to najmenej stokrát, ale už musím ísť. Pá, zlatíčko. Uvidíme sa večer,“ povedal a odišiel. Mária sa šla preobliecť do  krásnych dlhých večerných šiat smaragdovej farby, aby teta bola spokojná, dokonca sa očarujúco učesala a opakovala si pravidlá bontónu. Zŕŕŕň, zazvonil zvonček a  Mária šla otvoriť dvere. Vo dverách stála teta Jana. Bosorka, ako ju nazývala Mária. ,,Dobrý deň, tetuška Januška, ako sa máte? Tak som sa na vás tešila,“ milo klamala. ,,Fíha, už ma neprezývaš teta Jana bosorka, čo sa stalo? Ó, aká si pekná, aj účes sa mi páči,“ prekvapene skonštatovala. ,,Viete, teta, ja som sa rozhodla, že sa budem správať, ako si vy prajete,“ odvetila, potláčajúc smiech a tetu odviedla do kuchyne, kde sa mala konať oslava. „A kedy prídu tvoje priateľky?“ vyzvedala. „O tretej po obede, oslava skončí o jedenástej večer, dúfam, že vám to nevadí teta,“ informovala ju Mária. „No podľa mňa by si mala chodievať spávať o  ôsmej. Ja nesúhlasím!“ kričala červenajúc sa. Pritom tak dupala nohami, že si na pekných a nových červených lodičkách zlomila oba opätky. Spadla na  zem. Nanešťastie si zlomila nielen spomínané opätky na lodič- kách ale aj obe nohy. „Au, au, to je bolesť! Asi som si dolámala nohy, rýchlo zavolaj nejakého doktora! Hýb sa dievčisko jedno nepodarené, panebože!“ kričala. ..........

Simonka Strelcová