Piesok bol bielučký sťa múka, Márii sa do neho zabárali nohy. Palmy boli vysokánske, že ani nedovideli na ich vrcholce. Vlny narážali na už spomínané skaly a morské panny pišťali od radosti. Keď ich zazreli, jednohlasne zakričali: „ Dobrý deň, prišli ste na týž- deň?“ Alžbetka pohotovo odvetila: „Áno. A zobrali sme so sebou aj moju novú kamarátku. Mária, poď sem!“ Mária k nim nesmelo vykročila. Nevedela sa vynadívať na krásne morské panny. Bola ako očarená. Ani vo sne ju nenapadlo, že na vlastné oči uvidí bytosti, o ktorých doteraz čítala len v knihách. „Ahoj, Mária! Ja sa volám Aquabell,“ prihovorila sa jej panna sediaca na najvyššej skale. Vlasy mala kučeravé, zlatistej farby s červeným prelivom. Jej milá bledá tvárička sa roztiahla do skvostného úsmevu. Uši jej zdobili malé červené mušle vytvarované do tvaru jemnej ružičky. Mala oblečený čierny top, ktorý sa výborne hodil k červenej plutve. „Nerada vás ruším, ale musíme sa vybaliť a najesť. Potom sa mô- žete rozprávať aj do noci,“ vyrušila ich dračica Agrafeňa a podišla k Márii i Alžbetke. Schytila ich za ruky a viedla ich preč. Mária sa pozerala za pannami. Stále nemohla uveriť vlastným očiam. Ani sa nenazdala, už stáli pred honosným domom. Bol snehobielej farby, strecha bola v tvare hlavy draka. Dvor bol obrovský, s malým parkom a kvetinovou záhradou. Mária si dobre že nie oči nevyočila. Ani sa nečudovala, keď sa ocitli vo velikánskom dome s prekrásnou halou. Z obrovskej haly sa išlo rovno do kuchyne, z nej do obý- vačky a potom do maličkej a predsa dosť veľkej chodbičky, v ktorej boli schody. Všetci vyšli po schodoch, na prvé poschodie. Tu sa nachádzalo mnoho izieb, presne dvadsaťtri. Mária dostala hneď prvú izbicu. Vstúpila do nej so svojím kufrom. Chyža bola nádherná, ako pre princeznú. Steny boli sýtožltej farby, vynikajúco ladili s gaštanovohnedou podlahou. V strede chyže le- žala obrovská posteľ. Vedľa nej stál nočný stolík a neďaleko neho mohutná skriňa. Mária si hneď začala ukladať do skrine svoje oblečenie z kufra. Pritom myslela na morské panny, tešila sa, kedy ich znovu stretne. ... (úryvok z rozprávky)
Mária v rozprávkovom svete
....
Zrazu sa ocitla na neskutočne krásnom mieste, ktoré bolo niečím výnimočné. Kvety, čo tu rástli, svietili a jagali sa, pretože boli zo zlata. Nad hlavou jej preletel drak. Ústa mala otvorené od úžasu. O chvíľu sa pred ňou zjavil sám čarodejník Dlhofúz. „Dobrý deň, ako sa máte, dievčinka?“ milo sa jej prihovoril. „Dobre, deduško, len neviem, kde som,“ zmätene sa obzerala po okolí. „Si v rozprávkovom svete. Sen, ktorý si si vysnívala, Mária! No je tu jeden háčik...,“ zatváril sa ustarostene. „Aký? A ako to, že viete moje meno?“ čudovala sa. Hlas sa jej triasol a v očiach mala strach. „My rozprávkové bytosti máme takú schopnosť, ako sa pozrieme na človeka. Háčik je v tom, no v tomto prsteni, čo máš na prste... Ja som ho stratil v noci, keď som letel na metle cez mesto. Našiel ho zlatník, ktorý ho predal tvojmu strýkovi Alojzovi... Prsteň je čarovný a plní jedno želanie zo srdca. Spomínaš si, aké boli posledné slová tvojho priania?“ pokúšal sa jej to vysvetliť. Mária sa zamyslela, za chvíľu si spomenula: „A nikdy sa nevrátiť! To znamená, že už nikdy neuvidím strýka, Evu, moju najlepšiu kamarátku, náš domček, pána Martina, nevrátim sa viac domov, však?“ Mária pochopila, čo chcel povedať, po lícach jej stekali prúdy sĺz. Čarodejník iba smutne prikývol. „No, ale poď teraz ku mne domov, niečo už vymyslíme neboj sa,“ upokojoval ju. Išli cez čarovný les, kde divožienky tancovali a zabávali sa, ježko si vykračoval s jabĺčkom na chrbte. Nebol to obyčajný les, rástli tu zlaté stromy, tráva bola strieborná a kvietky bronzové. Mária nevedela, či sa má tešiť z tej nádhery, alebo smútiť za domovom. Zatiaľ, čo šli k čarodejníkovmu domu, Alojz sa vrátil domov. Nakukol do Máriinej izby a keď zistil, že tam nie je, prehľadal celý dom. Lenže márne. Ráno sa vybral za Martinom a spolu prehľadali celú dedinu, no nič. Máriine zmiznutie bolo každému divné. Zatiaľ, čo sa všetci trápili, sa to dostalo do uší dokonca aj tete Jane. Tá sa hneď dala doviezť do dediny. Čarodejník doviedol Máriu do svojho domu. Pred domom bola krásna záhrada s kobercom sedmokrások, jabloň s krásnymi bielymi kvetmi sťa závoj nevesty. Pod svojou korunou skrývala zlatú lavičku. Čarodejník bol od mlada milovník banánov, takže vedľa jablone mal zasadených zo päť banánovníkov. Uprostred záhrady bolo jagavé jazierko, v ktorom plávali strieborné rybky. Vedľa bol záhradný stolík so stoličkami. Za domom bol kurín, chlievik, z ktorého vykúkali milučké, ružové prasiatka. Z okien kuchyne sa šírila vôňa. To v dome piekla koláče čarodejníkova žena Žofia. Na zvončeku pri dome mali napísané „Kúzlovci“. ... ( úrovok z rozprávky) Simonka Strelcová
0800 105 707 
